Príčin, prečo sa chov husí v malom dostal do úzadia, je viacero. Ľudia viac pracujú, nemajú čas starať sa o ne a neskôr ani spracovať mäso či perie. Navyše perie, ktoré bolo v minulosti nevyhnutným materiálom na výplň vankúšov a perín, neodporúčajú odborníci zo zdravotných dôvodov. Vedci objavili nové materiály, ktoré nespôsobujú alergie.
Vykrmovanie
Tradícia driapania peria však nezanikla podľa riaditeľky Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi Ivety Géczyovej dávno. „Ešte v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia ženy driapali v hornonitrianskych dedinách tradičným spôsobom. Zlom nastal asi po roku 1989, keď sme sa viac otvorili svetu, čo ovplyvnilo aj vidiecky život.“
Kým sa však ženičky stretli na driapačkách, musela gazdiná husi vychovať. Dôležité boli už vajcia, ktoré sa pod hus kládli, aby z nich vysedela malé húsatá. Na dedinách boli odborníčky, ktoré dokázali pomocou sviečky určiť, či je v ňom zárodok. Pokiaľ bolo vajce plané, mohli ho použiť v kuchyni pri príprave jedla rovnako ako slepačie.
Hus sedela na vajíčkach asi štyri týždne, potom sa z nich vyliahli mláďatá. Od malička ich gazdiná dobre kŕmila, aby mali dostatok tuku. „Husi dostávali šrot a žihľavu, pretože už naši predkovia vedeli, aká je táto rastlina výživná. Prikrmované boli aj listami z repy,“ spomína I. Géczyová.
Asi tri týždne pred zarezaním už gazdiná husi na dvor nepúšťala, ale držala ich zatvorené, aby len žrali a priberali. Kŕmila ich tzv. štopaním. Priamo do krku im vtláčala kukuricu namočenú vo vode, či šúľky vytvorené z kukurice a šrotu, niekde známe ako šišky alebo slíže. Hus, samozrejme, musela mať aj dostatok vody.
Hodová pochúťka
Keďže nikto nechoval týchto operencov len na mäso, dôležitá bola aj starostlivosť o ich perie. „Po troch až štyroch mesiacoch po vyliahnutí a potom po ďalších piatich týždňoch gazdiná husi šklbala. Predtým ich okúpala a zavrela napríklad do chlieva so suchou slamou, aby sa nezašpinili,“ priblížila tradičnú povinnosť gazdín I. Géczyová a doplnila: „Šklbanie nebolo jednoduché. Ženy museli vedieť, z ktorej časti tela ho môžu šklbať a hlavne koľko. Neraz musela byť hlava husi v niečom zabalená, pretože občas dokázala aj uhryznúť.“
Krátky život husí končil na jeseň. Vtedy ich gazdiná zarezala. Bolo to v čase, keď sa vo väčšine dedín konali hody, takže boli na sviatočných stoloch hlavným chodom.
Kým si na nich domáci i hostia pochutili, bolo treba urobiť veľa práce. Všetko začalo nepríjemným zarezaním, pri ktorom museli byť nohy zdvihnuté, aby hus stiekla z krvi. Nasledovalo ošklbanie od peria. Niekedy to šlo jednoducho, inokedy, zvlášť keď bola hus mastnejšia, ťažšie. Vtedy gazdiná zobrala vlhkú handru a cez ňu perie ožehlila, aby sa uvoľnilo. Hus sa nakoniec obarila a ešte dobre očistila.
Ženy spracovali z husi takmer všetko. Z hlavy, krídiel, nôh a vnútorností uvarili polievku, pečeň, ktorá bola neraz veľmi veľká, udusili a ostatné mäso upiekli. Z tuku dokázali získať až liter masti.
Základ výbavy
Perie z husí, no občas i z kačíc, driapali ženy v zime. Niekedy sa k nim pridali i muži, bola to však predovšetkým ženská práca. „Driapanie bolo vždy súčasťou spoločensko – hospodárskeho života dediny, založené na vzájomnej susedskej pomoci. Ženy sa postupne stretávali v jednotlivých domoch, pričom začínali zväčša tam, kde mali veľa husí a blížil sa vydaj dievčaťa. Perie bolo totiž základom dvoch perín a štyroch vankúšov, ktoré dievča dostalo z rodného domu ako výbavu. Vankúš musel mať hmotnosť asi dva kilogramy, perina osem a paplón dva a pol kilogramu. Do jedného vankúša bolo potrebné perie aspoň z dvadsať husí,“ prezradila aj z vlastnej skúsenosti I. Géczyová.
Kedysi bolo driapanie situované do kuchýň, neskôr naň boli využívané letné kuchyne. Ženy sedeli za stolom, na ktorom boli hrnce s perím, ktoré bolo treba driapať. Gazdiná na začiatku ukázala, koľko má peria a potom sa už len odhadovalo, ako dlho by driapanie mohlo trvať.
Ženy si brali perie z hrnca, driapali ho, pričom kostánky hádzali pod stôl. Čisté perie zostávalo na stole. I Géczyová si spomína, že „každá žena mala pred sebou svoju kopu, podľa toho sa vedelo, ako ktorá driape. Ale veľká kopa ešte neznamenala aj kvalitu. Niektoré driapali rýchlo, no na kostánkach zostávalo veľa peria. Stávalo sa, že gazdiná večer takéto kostánky pod stolom zbierala a ešte z nich trhala perie.“
Chlapi, ktorí si sadli k ženám, z pevnejších kostánok vytvárali masteničky na potieranie koláčov. Konce husích krídiel, ktoré sa nedali nijako spracovať, používali ľudia na vymetanie pecí.
Oldomáš na záver
Spoločenským rozmerom driapania bolo rozprávanie, čo sa v dedine stalo, kto čo počul, či videl. Nechýbali ani príbehy, ktoré mali deti niečo naučiť, alebo ich trochu postrašiť.
Driapalo sa pred Vianocami i po Novom roku. Ak chodili po dedine Mikuláši alebo Lucie, neraz zavítali do domu, kde sa driapalo a čosi v ňom vyparatili. Najčastejšie rozfúkali perie.
Ženy pracovali od zotmenia asi do deviatej. Gazdiná im vždy na záver dňa pripravila čaj s rumom a rožky. Keď už bolo driapanie úplne skončené, nachystala oldomáš, teda bohatšie pohostenie napríklad s koláčmi.
Niektoré dôchodkyne neraz driapali perie aj celý deň, od rána až do večera. V modernejších časoch sa už stávalo, že gazdiná perie zaniesla k niekomu, kto ho za odmenu podriapal.
Klasické driapačky sa aj vďaka tomu postupne vytratili. Pre budúce generácie ich zachovajú snáď už len folklórne súbory.
