Som telesne postihnutá, za každých okolností som chcela byť vzorným občanom Prievidze. Snažila som sa a stále sa snažím nájsť si prácu.
Telesne postihnutý človek to na Slovensku nemá ľahké. Ten, kto nemá známosti alebo šťastie, je bez akéhokoľvek príjmu od úradov. Nie vždy sa dá spoľahnúť na rodinu či priateľov a pokiaľ áno, nedá sa predsa celý život viazať na niečiu pomoc.
Je mnoho telesne postihnutých ľudí, ktorí sa snažia zaradiť do spoločnosti. Chcú fungovať ako ostatní, i keď zdraví ľudia im neraz dávajú najavo svoju ľútosť, odpor či dokonca opovrhnutie. Neuvedomujú si, že nehoda, ktorá úplne zmení život, sa môže stať každému.
Invalidi nájdu najčastejšie prácu u podnikateľov, ktorí neraz využívajú týchto ľudí iba na to, aby za nich dostali od štátu nemalú čiastku peňazí. Česť výnimkám, nie všetci sú takí.
Keď si už nájdeme prácu, nájdu sa ľudia, ktorí naše nadšenie a snahu čímsi zmaria. To sa stalo i mne. Mohla som sa snažiť, byť ústretová a zbytočne.
Pracujem v novinovom stánku a aj keď za malú mzdu, človek je predsa prinútený tam pracovať. Nenájde sa veľa ľudí, ktorí chcú v stánku pracovať. Pred časom som obsluhovala zákazníkov tak, ako zvyčajne. Prišiel pán, ktorý si pýtal celé balenie cigariet. Veľa rozprával, snažil sa ma zmiasť. Každý správny obchodník si pýta najskôr peniaze a až potom vydá tovar. On mi však vytrhol cigarety z ruky a ušiel.
Nepríjemný zážitok. Vystríham preto aj ostatných predajcov, aby si na takýchto podvodníkov dávali pozor.
