Po Vianociach dostala Ivana Halmová z Prievidze ďalší list. Oznámenie, že nemôže počítať ani s peniazmi, ktoré sú kompenzáciou nákladov na všetko, čo nevyhnute Otko potrebuje k životu. Detská mozgová obrna ho poznačila, trpí častými zápalmi dýchacích ciest, gastrostomiou, potravu prijíma len cez sondu, potrebuje stopercentnú celodennú starostlivosť, mama nemôže od neho odísť ani na chvíľočku. Aj kompenzačné príspevky jej pošlú až vo februári.
Zimný spánok
Počiatočný šok vystriedali obavy. „Z čoho zaplatím nájomné, Otkovi lieky, staršiemu synovi stravné lístky do školy, cestovné?“ pýtala sa sama seba Ivana Halmová. Nepotrebovala ani eruokalkulačku aby zistila, že z polovičnej sumy opatrovateľského príspevku, ktorý jej v januári vyplatili (160,33 €) nezaplatí ani poplatky za bývanie. Mesačne sa vyšplhajú na viac ako 200 €. A čo ďalej? Otko potrebuje lieky, zo vzduchu ani z lásky, nech vraví kto chce, čo chce, sa nedá žiť. Keby bola na svete sama so svojimi dvomi chlapcami, nezostávalo by jej asi nič iné, než sa so svojimi ratolesťami ako medveď uložiť na zimný spánok.
Pomohli rodičia a anjeli
Našťastie, veľkou oporou Ivany Halmovej sú jej rodičia. Požičali jej. Zaplatili nájomné, postarali sa o výdavky staršieho, sedemnásťročného syna. „Ostatné náklady na domácnosť musím korigovať tak, aby sa zmestili do výšky výživného, ktoré na synov dostávam. Ešte šťastie, že v pivnici mám zemiaky, zeleninu, veľa zaváranín. Od hladu neumrieme. A stále mám po boku rodičov, vždy ochotných pomôcť. Cením si aj záujem neziskovej organizácie Dobrý anjel z Bratislavy, i od nich som dostala finančnú pomoc. Skutočne si neviem predstaviť, ako by sme január a február prežili. Môžem povedať Otkovi, tento mesiac nesmieš byť chorý, nebudem mať na lieky a ostatné rehabilitačné pomôcky? Nebudem mať na benzín, aby som ťa odviezla k lekárovi. Alebo staršiemu synovi, a je to fakt úžasne tolerantný chalan, z nášho sídliska na Ciglianskej ceste do školy na bývalé banícke učilište bude chodiť cez celé mesto peši, že nemám na zaplatenie dopravnej karty?“ rozvravela sa pani Ivana, stále však pozerala na svojho blonďavého synčeka a dodala: „Ešteže mám takých skvelých rodičov.“
Nepochopiteľné
Pravdepodobne nikto z tých, ktorí sa starajú o svojich ťažko zdravotne postihnutých príbuzných a príspevok na opatrovanie je ich jediným zdrojom príjmu, nepochopí, prečo vznikla takáto anomália. „Keby som dala Otka do ústavu, a urobili by tak všetci, ktorí sa doma o ťažko chorých starajú, štát by to vyšlo omnoho drahšie. To si nikto na ministerstve, keď pripravoval nový zákon o príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, neuvedomil? Je to smutné. Alebo kalkulovali s tým, že sotva uložíme deti i dospelých na invalidné vozíky a postele a pôjdeme s nimi štrajkovať do Bratislavy pred ministerstvo, aby sme protestovali, vyjadrili svoje rozhorčenie voči tomu, čo nám urobili? Asi vedia, že pre nás nie je nič dôležitejšie, ako vo dne v noci sa starať o našich blízkych,“ nahlas premýšľala pani Ivana.
Stalo sa
Novela zasiahla do života mnohých. Do marca, kedy sa všetko dostane do starých koľají, zostáva ešte nejaký ten deň. V tomto jarnom mesiaci si možno uvedomia, že legislatívne úpravy, ktoré platia od 1. januára, im priniesli aj určité pozitívne zmeny. Potrvá však určitý čas, kým im z hrdla zmizne horkosť sklamania a beznádeje, ktorú prežívajú v súčasnosti.
