V opojení heroínu
Ako dieťaťu mi doma nič nechýbalo. Rodičia sa o mňa a mojich dvoch súrodencov starali výborne. Vždy sme mali navarené, upratané, oprané, ožehlené. Ako deti sme netúžili po ničom výnimočnom. Mali sme televízor a to nám stačilo.
Neviem, kde sa všetko pokazilo, kde nastal zlom, v čom bola chyba. Rodičia nás vychovali dobre, im nemôžem dávať za vinu, že sme sa vydali na zlé chodníčky.
Bolo to po otvorení hraníc, keď spadla železná opona a my sme mohli slobodne cestovať do zahraničia. Sestra sa zoznámila s Albáncom, s ktorým začala žiť. On ju priviedol k heroínu. Vždy som sestre závidela, aká je štíhla, pretože ja som bola pevnejšia, obézna. Spôsobovalo mi to komplexy. Raz som si všimla, že sestra je ešte štíhlejšia ako bola. Pri rozhovore s ňou som cítila nejaký zápach, netušiac, že je to z fajčenia heroínu. Na to som prišla až neskôr a tiež to skúsila. Najskôr som aj ja heroín len fajčila.
Pichať ma ho naučil až brat. Áno, aj on bral heroín. Dokonca ho ani nefajčil, rovno si ho začal pichať. Sme traja súrodenci a všetci sme prepadli tejto závislosti. Zohnať drogu nebol problém. Peniaze som získavala rôzne. Čosi vynášali brigády, ale aj predaj rôznych predmetov z domu. Nikdy som nekradla, nedovolil mi to strach. Navyše som mala sestru, ktorá mi drogu vždy zohnala lacnejšie.
Žila som s partnerom, ktorý bol odo mňa o dosť starší. Vzťah nám však fungoval, narodila sa prvá dcérka. Druhé dieťa som čakala v čase drogového opojenia. To, že som tehotná, mi lekári oznámili až v siedmom mesiaci. Priateľ ma opustil, zobral si so sebou staršiu dcéru.
Pre mňa nastal zlom. Uvedomila som si, že takto nemôžem žiť. Chcela som sa naplno venovať druhému dieťaťu. Nebolo to ale možné skôr, ako po liečení. Nastúpila som naň a úspešne ho absolvovala. Dcérka bola do dvoch rokov v domove, až potom mi ju zverili.
Už nikdy Bratislava
Rodičia sa naplno o dcérku starať nemohli a nemôžu. Sú chorí, otec má cukrovku, päťkrát za deň si pichá inzulín. Podlomené zdravie má aj mama, čakajú ju operácie.
Veľmi som im ublížila. Vytrpeli si toho veľa. Starosti mali nielen so mnou, ale aj so sestrou a s bratom. Obdivujem ich, ako to všetko zvládajú. Som im vďačná za všetko, čo pre mňa urobili a stále robia. Nikdy sa odo mňa neodvrátili, vždy stáli pri mne.
Po prekonaní drogovej závislosti som u nich istý čas bývala. No objavovala sa u mňa nespokojnosť, nepokoj. Keď som nebola psychicky v poriadku, riešil to pohárik alkoholu. Nemyslela som si, že mu prepadnem. Veď som prekonala oveľa horšiu drogovú závislosť. Mýlila som sa. Alkohol ma ničil. Absolvovala som liečenie, po čase ma to však opäť ťahalo k alkoholu. Ani druhé liečenie nepomohlo. Na jar minulého roku som nastúpila na tretie s veľkým odhodlaním, že tentoraz absolvujem aj doliečenie.
Rozhodla som sa pre Resocializačné zariadenie Provital v Koši. Doliečovala sa tu aj sestra. I keď po návrate domov mala drobnú krízu, ustála ju. Dnes žije a pracuje v Čechách. V júni z Provitalu odišiel aj brat. Teraz už pracuje a zatiaľ sa drží.
Chcela by som ich nasledovať. Snáď to zvládnem. Šéfovi, tak voláme riaditeľa Provitalu Mariána Daubnera, som veľmi vďačná za šancu, ktorú mi dal. Je to skvelý človek, vie byť prísny i dobrý zároveň. Mnohému ma naučil, ukázal mi nové hodnoty.
V Provitale pracujem v kuchyni, v záhrade, starám sa o dobytok. Všetko robím rada. Milujem všetko nové, čo sa naučím. V poslednom čase sú to napríklad sviečky, ktoré vyrábame.
Škoda, že som do Provitalu neprišla skôr, možno by už môj život bol dnes iný. Mám mnohé zdravotné problémy. Prekonala som hepatitídu typu C, mám cukrovku, dnu a mnohé iné ťažkosti. Je zo mňa čiastočná invalidka. Závislosti mi podlomili zdravie.
Vyprahnutú som mala aj dušu. V Provitale sa ku mne po rokoch priblížil Boh. Bola som síce ako dieťa pokrstená, účasť na omši ma ale nelákala. Za znovuobjavenie viery ďakujem kňazovi Vladkovi, ktorý kedysi pôsobil v Koši a dnes je v Kláštore pod Znievom. Chodíme tam za ním. Rozhovory s ním, kázne, to všetko mi neuveriteľne pomáha. Tu v Koši do kostola nechodím, k Bohu sa však modlím. Nie naučené modlitby, ale vlastné, ktoré vychádzajú zo srdca. Prosím v nich Boha o pomoc a to nielen pre seba, ale i pre tých, ktorých mám rada. Ďakujem mu, že stojí pri mne.
Posledná šanca
Budúcnosť... Nerada si ju dopredu plánujem. V živote som mala veľké plány, túžby a ako som dopadla? V prvom rade kvôli sebe sa chcem dať do poriadku. No v poriadku chcem byť aj pre dcérku. Dnes je v diagnostickom centre. Opäť by som sa chcela o ňu starať. Nemám však zatiaľ vlastnú strechu nad hlavou. Trvalý pobyt mám teraz v Provitale, požiadala som však o byt v Koši. Rada by som tu zostala, do Bratislavy sa nevrátim. Ak nič iné, aspoň prenájom si nájdem v blízkej Prievidzi. Potrebujem sa postaviť na vlastné nohy a aj rodičom konečne dopriať pokoj.
Teraz k ním chodím len na návštevu. Na stretnutia s najbližšími sa vždy veľmi teším. Záleží len na mne, ako často ich budem vidieť. Chcela by som s nimi už prežívať každé sviatky, všetky radosti, ale aj každodenné starosti.
Kvôli závislosti som stratila všetko. Nemám nič. Mám vlastne už len poslednú šancu, aby som sa zmenila a tak získala dcéru. Lipneme na sebe, veľmi sa ľúbime. Kvôli nej to chcem dokázať.
