Vlani dokonca musel ujsť zo svojho futbalového pôsobiska – z Dinama Tbilisi pre vojnový konflikt Gruzíncov s Rusmi. Miloš Krško sa po skončení bojov vrátil do Gruzínska, kde odohral jesennú časť tamojšej najvyššej súťaže. S akými pocitmi odchádzal späť do Gruzínska? Ako to vyzeralo v krajine po vojnovom konflikte? I to sa dozviete v našom rozhovore...
Miloš, po vašom dramatickom úteku z Gruzínska a návrate na Slovensko ste sa snažili o rozviazanie zmluvy s Dinamom Tbilisi, písali ste listy na FIFA i UEFA. No je jasné, že výsledok vás veľmi nepotešil...
- Prišlo mi vyrozumenie, že vedia o situácii v Gruzínsku, no ak by som chcel rozviazať zmluvu, musel by to riešiť arbitrážny súd. Podľa mojich informácií, by som do vyrieknutia rozhodnutia musel čakať možno až rok, čo by znamenalo, že by som celý ten čas nehral futbal. A isté by nebolo ani to, či by súd rozhodol v môj prospech. Bolo to 50 na 50. Záležalo teda hlavne odo mňa, ako sa rozhodnem. Nakoniec sme sa s manažérom dohodli, že najschodnejšia cesta bude vrátiť sa do Gruzínska.
S akými pocitmi ste odchádzali v septembri späť do Tbilisi?
- So zmiešanými, nevedel som, čo ma tam bude čakať a ako to v Gruzínsku bude skutočne vyzerať. Išiel som tam navyše opäť sám bez rodiny, čo mi na duševnom pokoji nepridalo. Informácie o stave v krajine boli rôzne. Na ministerstve zahraničných vecí mi dokonca odporučili, aby som sa mimo Tbilisi veľmi nevzdiaľoval od hotelov, aby som nešliapol náhodou na nejakú nášlapnú mínu či kazetovú bombu. Ešte pred odchodom zo Slovenska som volal s nemeckým trénerom Dinama, ktorý mi však povedal, že v Tbilisi je absolútne pokoj, že v meste nie sú žiadne stopy po bojoch a vojnovom konflikte.
Ako vyzeralo Gruzínsko po vašom príchode? Bolo badať vo veľkej miere následky vojnového konfliktu?
- V Tbilisi skutočne ani nebolo badať, že Gruzínci boli krátko predtým vo vojnovom konflikte s Rusmi. Že sa niečo udialo, signalizoval len zvýšený počet vojakov v uliciach. Bol som neskôr aj v meste Gori, ktoré Rusi bombardovali, no nebolo to úplne také, ako to vykresľovali v televízii. Priamo v meste padli len dve bomby, ktoré narušili statiku jedného domu. Bomby padali hlavne mimo Gori, kde mali gruzínski vojaci svoje výcvikové stredisko. Nechcem znižovať tragédiu ani hrôzu Gruzínčanov, čo si prežili počas vojnového konfliktu, no osobne som na základe informácií z médií očakával horšiu situáciu...
Dotkol sa vojnový konflikt aj futbalu, situácie v klube, resp. stratili ste vo vojne niektorých spoluhráčov?
- Spoluhráčov som žiadnych nestratil, ani jeden sa nedostal priamo do bojovej línie. Na futbale v krajine, ani na počte fanúšikov sa vojnový konflikt veľmi neprejavil. Akurát, keď sme sa my, cudzinci, vrátili do Dinama, dali nám predstavitelia vedenia prvé dva týždne pocítiť, že sa im náš rýchly odchod z Gruzínska nepáčil. Brali nás ako utečencov, vraj sme stratili ich dôveru, dokonca nám nechceli vyplatiť isté financie. Napokon sme ich však výkonmi na trávniku a dobrými výsledkami presvedčili, že sme sa vrátili do Dinama športovo bojovať za klub a postarať sa o jeho čo najlepšiu prezentáciu.
Ako sa darilo vášmu klubu v jesennej časti?
- Jeseň bola zápasmi značne prehustená, keďže liga začala neskôr. Hralo sa preto až do 27. decembra. Za mesiac sme v lige i v pohári odohrali sedem až osem duelov. No dokázali sme sa s tým celkom dobre vysporiadať. Úvod nám síce nevyšiel podľa predstáv, keď sme z prvých piatich stretnutí vyhrali len dva a tri prehrali, no potom sme sa deväťzápasovou sériou bez prehry rozbehli. Po jesennej časti sme v ligovej tabuľke na druhej priečke. Na lídra síce strácame šesť bodov, no máme k dobru jeden zápas. Ak vyhráme domácu dohrávku, bude medzi nami len trojbodový rozdiel a všetko je tak otvorené. Darilo sa nám aj v pohári, kde sme sa prebojovali už do semifinále, začiatkom decembra sme navyše vyhrali súboj superpohára, t.j. zápas medzi víťazom ligy a držiteľom pohára. S výsledkami tak zatiaľ vládne spokojnosť.
Dinamo ako obhajca majstrovského titulu má zrejme najvyššie ambície v lige i pohári...
- To určite. Radi by sme vyhrali ligu a prebojovali sa do predkola Ligy majstrov. Druhé i tretie miesto zaručuje účasť v Pohári UEFA, no s tým sa momentálne nechceme zmieriť, myslíme na najvyššiu priečku. Nebudeme to však mať ľahké, každý súper sa chce na nás - aktuálneho majstra i klub s veľkou tradíciou – vytiahnuť.
Spomínali ste, že ste ligu hrali až do 27. decembra. Vianoce ste tak strávili v Gruzínsku bez rodiny?
- Boli to zvláštne Vianoce. Nielen v tom, že boli bez rodiny, ale aj tým, že v Gruzínsku sú počas sviatkov pracovné dni. Mnohí pravoslávni Gruzínci ani nevedia, že niekto v tom termíne oslavuje Vianoce. 24. a 25. sme mali normálne tréningy, Vianoce sme oslávili aj s ďalšími zahraničnými spoluhráčmi v jednom nemeckom hoteli, kde pre nás, cudzincov žijúcich v Gruzínsku, 24. decembra zorganizovali vianočnú večeru a nasledujúci deň vianočný bufet.
V decembri vám končila v Diname zmluva. Zostávate pôsobiť v Gruzínsku?
- Klub si uplatnil na mňa ročnú opciu, takže zostávam. No je možnosť, že v Gruzínsku nebudem celý rok a v lete zmením pôsobisko. Podľa platných pravidiel ma vtedy už bude môcť spod zmluvy vykúpiť iný klub za hodnotu môjho ročného príjmu.
Kedy sa vraciate do Gruzínska a kedy vám začína zimná príprava?
- Do Gruzínska odlietam 14. januára a nasledujúci deň sa pripojím k mužstvu, ktoré začalo prípravu na jarnú časť 10. januára. O desať dní neskôr letíme na dva týždne do tureckej Antalie, kde máme naplánovanú hernú prípravu. Liga v gruzínsku začína 7. februára. My máme v tomto termíne voľno, prvý jarný zápas odohráme o týždeň neskôr. Kým neodletím do Gruzínska, budem trénovať doma individuálne.
V rámci prípravy ste si začiatkom roka zahrali aj na futbalovom turnaji Bodnár Cup. Celok RR Mobily, za ktorý ste nastúpili, skončil v 24-člennej konkurencii na solídnej piatej priečke...
- Pri troche šťastia sme však mohli bojovať aj o prvenstvo. Čo je však podstatné, so spoluhráčmi sme si schuti zahrali. Dvojdňový turnaj mi dal zabrať, cítil som ho v nohách...
