Na prvý pohľad
Bendovci sú obyčajná mladá rodina, ktorá sa pred časom z Bratislavy presťahovala do obce v okrese Prievidza.
Žijú veľmi aktívne, venujú sa pretekaniu psích záprahov a jazdia na koňoch. Už dlhšie boli rozhodnutí, že si raz adoptujú dieťa.
„Dlhé roky som pracovala v spoločnosti Úsmev ako dar, takže k deťom, ktoré žijú bez rodičov, som mala blízko. Našťastie, adopciu si želal aj môj manžel. Občas je to totiž problém, pretože muži nie sú vždy schopní prijať cudzie dieťa za svoje. Nie je dobré, ak v tomto smere žene chlap len vyjde v ústrety. On tú adopciu jednoducho tiež musí chcieť,“ rozhovorila sa Hana.
Bendovci chceli pôvodne dve svoje deti, jedno si niekedy adoptovať. Osud však podľa Hany Bendovej zariadil všetko trochu inak. „Narodil sa nám Miško, no potom sa mi už nepodarilo otehotnieť. O adopcii sme preto začali čoraz častejšie hovoriť. Raz sme prišli do materského centra a uvideli sme tam dve sestry – dvojičky. Ako sa vraví, okamžite sme si padli do oka. Dokonca aj náš syn Miško nám vravel, aby sme si ich zobrali. Začal sa teda proces adopcie, ktorý síce ešte nie je ukončený, veríme však, že sa už nevyskytnú žiadne komplikácie.“
Obavy
Práve kvôli neukončenej adopcii nemôžeme zverejniť identitu dievčat, teda ukázať ich tváre či uviesť mená. Danka a Janka, tak sme si ich nazvali, žijú u Bendovcov už štyri mesiace. „Výrazne sa nám zmenil kolobeh života, dom neuveriteľne ožil. Rýchlo sme si na dievčatá zvykli,“ hovorí otec Martin.
Hanka pripomína, že Janka a Danka sú Rómky. „Každý si chce adoptovať väčšinou biele dieťaťa, navyše do troch rokov. My sme sa rozhodli pre Danku a Janku, možno aj preto nie je osvojovanie také náročné. Zvažovali sme však všetky za aj proti tohto kroku. Rómske etnikum je veľmi temperamentné, iné ako sme my. Mala som a doteraz i mám obavy, či ich vo všetkom dokážem vždy pochopiť. Na druhej strane sme uvítali, že sú dve. Keby sme si vzali len jedno rómske dieťa, možno by sa cítilo v bielej rodine osamotené. Takto si môžu byť jedna pre druhú oporou.“
Hana sa začala o Rómov viac zaujímať, zisťuje si o nich čo najviac. Obáva sa extrémizmu, ktorý sa v Prievidzi objavoval v minulosti medzi skínmi a Rómami. Nevie, ako prijmú Janku a Danku spolužiaci v škole. „V škôlke sa cítia výborne, všetci ich majú radi. Do kolektívu detí rýchlo zapadli. Ich prednosťou je, že sú veľmi milé a komunikatívne. Obávala som sa, ako sa na nás budú pozerať ľudia v dedine, keď budeme mať rómske deti. Na počudovanie sme sa so žiadnymi negatívnymi reakciami nestretli. Skôr naopak. V obci nežijeme dlho a mnohých sme až teraz spoznali vďaka Janke a Danke. Ľudia sú k dievčatám veľmi milí, počas leta sa k nám chodilo hrávať veľa detí a to práve kvôli nim,“ teší sa Hana.
Spev a kone
Na nové sestry je hrdý aj ich brat Miško. Pýši sa nimi v škole, na pretekoch psích záprahov si ich dokonca zobral na stupne víťazov. „S Dankou a Jankou má dobrý vzťah, i keď ho občas niečím nahnevajú. Prial si ich, no možno si celkom neuvedomoval, čo to bude pre neho znamenať, že už nebude stredobodom našej pozornosti len on. Pre dievčatá je najväčším šťastím, keď môžu vstúpiť do jeho izby a on im všeličo rozpráva, chce ich niečo naučiť,“ hovorí M. Bendová a dodáva:
„Aj ostatná rodina prijala naše dvojičky. Pre nich je to možno zložitejšie preto, že my sme ich chceli, oni ich museli akceptovať. Ale majú ich veľmi radi. Krásne Vianoce sme prežili v Bratislave u mojich rodičov, kde sa stretla širšia rodina. Detí tam bolo neúrekom, takže Janka a Danka boli vo svojom živle.“
Dievčatá sú už teraz, keď nemajú ešte ani štyri roky, veľmi temperamentné. Adoptívni rodičia ich chcú viesť k tomu, o čo majú záujem. Kým Janka má rada spev a tanec a rada by stála s mikrofónom na javisku, Danka miluje kone a nebojí sa na nich jazdiť.
Bendovci ešte len zisťujú, čo majú ich dcéry rady. Hana pripomína, že informácií, ktoré sú o nich dostupné, nie je veľa a sú strohé. „Nevieme, akí boli ich biologickí rodičia, či mali nejaké dedičné choroby, v čom môžu byť dievčatá talentované. Niekedy netušíme, prečo tak či onak reagujú. Napríklad, keď k nám prišli, nechceli sa sprchovať, čo zrejme súviselo s nejakou zlou skúsenosťou, ktorú prežili v minulosti. Viac informácií by teda nebolo na škodu veci. Nehovorím to len kvôli nám, ale dobré by to bolo pre každého adoptívneho rodiča.“ Bendovci sú radi, že dievčatá boli aj v profesionálnej rodine, kde sa mnohé naučili, videli ako funguje rodina.
Trblietavé šaty
Danka a Janka sú živé a hravé deti, rovnaké ako ktorékoľvek iné. A predsa sa v niektorých aspektoch od svojich rovesníkov odlišujú. Bendovci si všimli, že „u nich akoby chýbal vzťah k osobnému vlastníctvu. Hračkám sa potešia, aj sa s nimi hrajú, no nie sú na ne naviazané, silou mocou si ich nechránia ako iné deti. Oveľa viac sa tešia z návštevy, ktorá k nám zavíta, z výletu alebo keď sa s nimi hráme. Na druhej strane musíme priznať, že veľmi rady majú šaty a parádenie. Milujú návštevy obchodov s odevmi, najviac si potrpia na šaty, ktoré sa trblietajú. Sú dvojičky, takže sa ich snažíme obliekať rovnako, lebo je to zatiaľ jednoduchšie.“
Hane a Martinovi Bendovcom robia ich dve nové dcérky jednoznačne radosť. Teší ich, že aj keď ich zo začiatku volali krstnými menami, veľmi rýchlo sa od brata Miška naučili oslovenie mamička a ocko. A to je pre každého adoptívneho rodiča veľmi príjemné.
