Šťastie v nešťastí
Vianoce, Vianoce prichádzajú... Známa to pesnička zo sedemdesiatych rokov, avšak stále aktuálna, hlavne keď prichádzajú najkrajšie sviatky roka.
Pre niekoho veselé, pre iného smutné. Hlavne vtedy, keď odišiel niekto blízky. V tomto čase spomíname, vtedy sa aj z dospelých na chvíľu stávajú deti, pretože viac ako inokedy sa v spomienkach vracajú do detských liet.
Aj ja sa vnáram do spomienok, keď som mala dvanásť rokov a brat desať. Zima, ako sa patrí, veľa snehu, mráz, ktorý zachádzal za nechty. Mali sme veľmi chorého otca, bol hospitalizovaný v nemocnici v Martine. Chceli sme, aby bol s nami na Štedrý večer, tak sa naša mama vybrala aj s príbuzným v riadnej metelici po neho. Mali sme doma všetko pripravené, ako sa na Vianoce patrí, ja som dokončievala zdobenie stromčeka.
Čas akoby sa vliekol. Bolo mi až podozrivo dlho. Stále som si kládla otázku, prečo sa rodičia ešte nevrátili, začalo sa stmievať, blížil sa čas večere... Mala som akési zlé tušenie, ktoré sa, žiaľ, aj skoro naplnilo. Neďaleko Martina začalo husto snežiť, auto, v ktorom sa viezla moja mama, vypovedalo poslušnosť, vbehlo do priekopy a dvakrát sa prevrátilo! Nastalo ticho. Našťastie, vodiči, ktorí tadiaľ prechádzali, im pomohli, zavolali sanitku i políciu. Takže do nemocnice sa predsa len dostali, i keď ako pacienti. Ošetrili ich, vodič mal zlomenú ruku, skrátka mali šťastie v nešťastí.
Čo sa týkalo nášho ocka, všetci pacienti už odišli domov, myslel si, chudák, že pre neho neprídeme. Pochopil až vtedy, keď zbadal zafáčovanú, vystrašenú, ale šťastnú mamu, že len predsa stihnú štedrovečernú večeru.
Že sa to takto dobre skončilo, bolo len vďaka dobrým ľuďom, lekárom, policajtom, ktorí neváhali pomáhať v tom sviatočnom čase. A pretože auto bolo nepojazdné, policajti našu zranenú posádku doviezli až pred dom.
(MT)
Odlúčenosť nás stmelila
Hovorí sa, že pri štedrovečernom stole by mali byť všetci členovia rodiny, nemal by nikto chýbať. Lenže, vždy to tak nie je. Niekto má službu v nemocnici, iný musí odcestovať, nuž a niekto pracuje v zahraničí aj počas vianočných sviatkov. A to bol aj náš prípad.
Nikdy som počas vianočných sviatkov nebola sama, rodina bola vždy pokope. Ale stalo sa. Prvýkrát som prežívala Vianoce bez manžela a syna. Manžel v tom čase pracoval v zahraničí – nemohol prísť domov, a syn bol vojakom a práve na Štedrý večer mal službu na stráži. Nuž, bolo mi ťažko. Ale spolu s dcérou a mojou matkou sme Vianoce prežili. Každý po svojom, ale v myšlienkach spolu.
Nebolo veselo nikomu z nás, ale ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Stmelilo nás to, aj posilnilo. Odvtedy si vážim každé Vianoce a chvíle, keď môže byť rodina spolu.
(MT)
Vzájomná spolupatričnosť
Akoby to bolo len pred pár dňami, aj ja si spomínam na svoje prvé Vianoce bez mojich blízkych, keď som ako začínajúca lekárka „odsluhovala“ prvé Vianoce. Bol to zvláštny pocit, keď človek bez vlastnej rodiny sadá za narýchlo upravený štedrovečerný stôl s kolegami, ktorých pozná štyri-päť mesiacov. Avšak možno práve týmto dňom sa z nás stávajú ľudia, ktorí i počas bežných dní majú k sebe bližšie.
Dodnes sa mi pred očami vynárajú príbehy dvoch pacientov, každý iný, ale spoločné majú to, že potrebovali pomoc. Tak medicínsku, ako aj ľudské pochopenie.
Prvý bol muž v stredných rokoch, ktorý po nedávnom rozchode s manželkou ostal sám. I keď bol zdravý, nemal chuť žiť. Do ambulancie ho priviezli po demonštratívnom podrezaní žíl. Vtedy som obdivovala službukonajúceho psychiatra, ktorý sa s empatiou snažil vcítiť do problému iného a vrátiť ho i napriek problému do života. Možno práve počas Vianoc si viac uvedomujeme, ako potrebujeme svojich blízkych a ako nám chýbajú.
Ďalšou pacientkou bolo 24-ročné dievča – bezdomovkyňa. Záchranka ju priviezla po epileptickom záchvate. Dlho sme sa rozprávali ako dve rovesníčky. Počas hodiny sme prešli jej životnou etapou, prečo odišla od rodičov, ako a kde žije, prečo si vybrala život na ulici. Dohodli sme sa, že zatelefonujem jej rodičom, hoci som zatajila, že je to na jej vlastnú žiadosť. Po krátkom čase prišli rodičia na centrálnu príjmovú ambulanciu a dcéru odviezli domov. Odvtedy som o nej ako o bezdomovkyni nepočula.
Na tieto moje prvé Vianoce bez rodiny si spomínam, akoby boli len pred pár dňami. Avšak na jednej strane si človek uvedomuje, že Vianoce bez rodiny a najbližších nemajú to krásne čaro. Práve vtedy si uvedomujeme, čo všetko pre nás rodina znamená, ako nám chýba, keď nie sme s ňou. Niekedy obyčajný rozhovor s človekom a schopnosť vžiť sa do jeho situácie, dokáže pomôcť viac ako hocičo iné. A nie je to len počas týchto sviatkov. Hoci práve cez Vianoce si človek viac uvedomuje vzájomnú spolupatričnosť.
ĽUDMILA BÁTOROVÁ