Socialistická pomoc
Ha Xuan Mai prišiel po prvý raz do Československa v roku 1971. „V Prahe som študoval na vysokej škole. Stal sa zo mňa stavebný inžinier. Po štúdiách som odišiel späť do rodnej vlasti, kde som pracoval desať rokov.“
V osemdesiatych rokoch sa vrátil opäť do Európy, tentoraz ako vedúci skupiny vietnamských robotníkov prišiel do niekdajšieho podniku Tatranábytok Pravenec. Zmluvu mal podpísanú na päť rokov, tak dlho aj v závode pracoval. Medzitým u nás došlo k spoločensko – politickým zmenám. Ha Xuan Mai sa rozhodol, že začne podnikať. Dodnes má spolu s manželkou Tran Thi Nhung predajný stánok s textilom a ďalším tovarom v centre Prievidze.
„S manželkou som sa zoznámil na Slovensku. Ja som robil v Pravenci, ona v neďalekom Partizánskom. Keby sme sem neboli prišli, možno by sa z nás nikdy nestal pár,“ myslí si päťdesiatpäťročný Ha Xuan Mai. Dnes spolu žijú aj so svojimi deťmi v byte na prievidzskom sídlisku Zapotôčky.
Poznámky si nevšímajú
Pri našej návšteve sme okrem hlavy rodiny a jeho manželky zastihli doma aj ich najmladšiu dcéru Hatran Dieu Huong, ktorá má aj slovenské meno Evka. Je druháčkou na jednej z prievidzských základných škôl. „Rada chodím do školy. Učím sa dobre. V žiackej knižke mám od začiatku septembra len dve dvojky, inak samé jednotky,“ hovorí krásnou slovenčinou Evka. „Po slovensky vie asi najlepšie z nás,“ smeje sa Mai a dodáva: „V škole a s kamarátmi hovorí po slovensky, doma sa však rozprávame po vietnamsky. Evka je naozaj veľmi šikovná, už ako päťročná vedela čítať po vietnamsky.“
Evke, i keď sa od spolužiakov vonkajším výzorom odlišuje, nikdy nedali spolužiaci pocítiť, že je iná. Majú ju radi. „Som jediná Vietnamka na tejto škole. Nikto z triedy sa mi nesmeje, to skôr starší žiaci majú niekedy poznámky,“ povzdychla si Evka.
Ha Xuan Mai a jeho rodina sa u nás s rasistickými útokmi nestretla. „I keď všade sú ľudia dobrí i zlí, občas sa môže objaviť nejaké negatívne slovo či veta na našu adresu. Nevšímame si to. Máme oveľa viac dobrých skúsenosti. Slováci sú podľa mňa veľmi dobrí ľudia, výborne vychádzame napríklad aj so susedmi, máme mnoho kamarátov a známych,“ zhodnotil Mai.
Technika spája
I keď byt vietnamskej rodiny je na prvý pohľad rovnaký ako ktorýkoľvek iný, predsa v ňom badať znaky inej kultúry. Na stene visí napríklad obrovský vejár s nakreslenými drakmi, v obývačke sú zas zvláštne nádobky s ryžou a tyčinkami. Ha Xuan Mai vysvetľuje: „Sme ďaleko od domova, nemôžeme chodiť na hroby našich blízkych. Preto zapaľujeme tyčinky, ktoré zasunieme do nádoby s ryžou, zložíme ruky ako pri modlitbe a spomíname na nich. Keď je ryža čistá, prináša to vraj šťastie.“
Mai bol so svojou rodinou vo Vietname naposledy pred tromi rokmi. „Moji blízki, ktorých máme, to je to, čo mi z rodného Vietnamu najviac chýba. Ostatné nie je až tak podstatné. Na Slovensku, konkrétne v Prievidzi, sa mi žije veľmi dobre, sme tu šťastní, je to už náš domov. Keď sa odniekadiaľ vraciame a zbadáme tabuľu „okres Prievidza“, vždy sa usmejeme a povieme si, že už sme doma. Naozaj sa tu cítime výborne. Napriek tomu, keď budem starý, chcel by som sa vrátiť do rodného Vietnamu, aby som tam dožil svoj život a bol tam pochovaný.“
S domovom je vďaka modernej technike takmer v dennom kontakte. Môže si s blízkymi telefonovať, či mailovať. Navyše vďaka satelitu „chytá“ aj vietnamskú televíziu. Pri našej návšteve ju sledovala malá Evka. „Veľmi rada pozerám tento seriál, je to vlastne vietnamská Škaredá Betty.“
Len kúsok Vianoc
Mai si na Slovensku musel na všeličo zvykať. Napríklad na zimu, ktorú u nich takmer nepoznajú, či na slovenčinu, ktorá je podľa neho mimoriadne ťažkým jazykom.
Rýchlo si však zvykol na tunajšie jedlo. „Jedávame každý deň ryžu a zeleninu na rôzne spôsoby. Varíme si vietnamské jedlá. Ryža je tu rovnaká ako v Ázii, veď je odtiaľ dovážaná. A už aj rôzne špeciálne ingrediencie možno tu kúpiť. Rád si dám však aj guláš a iné slovenské jedlá. Jednoducho mi chutia,“ smeje sa Mai a jeho dcéra Evka dodáva: „Veľmi rada chodím do školskej jedálne. Zbožňujem rezeň so zemiakmi.“
Vietnamská rodina na Slovensku prevzala aj niektoré naše zvyky. Veľkonočné šibanie, či oblievanie sa im veľmi nepáči, ale Vianoce majú radi. Mai pripomína, že vo Vietname ich neoslavujú. „Pre nás je to aj tu na Slovensku deň ako každý iný. Predsa si však postavíme a ozdobíme stromček, dáme si darčeky, lebo tieto zvyky sa nám páčia. Nepripravujeme však žiadne tradičná jedlá, ktoré na Slovensku patria na štedrovečerný stôl.“
Pre Vietnamcov je najväčším a najoslavovanejším sviatkom začiatok nového lunárneho roka, ktorý pripadá zväčša na niektorý deň v januári. „Zíde sa vtedy celá rodina, stretne sa pri jednom stole, ako Slováci na Vianoce. Ťažko sa o tom rozpráva, musíte to zažiť,“ zdôraznil Mai a pozval nás k sebe na najbližšiu oslavu začiatku lunárneho roka. Aj to je dôkaz, že Vietnamci sú veľmi priateľskí a pohostinní. „V tomto sú naše národy veľmi podobné,“ dodal Ha Xuan Mai.
