Je chladný októbrový podvečer a muž v špinavom kabáte a žltých šuštiakových nohaviciach si hodnú chvíľu obzerá v obchode mäsové výrobky. Niektorí zákazníci ho dokonca predbehnú. Pozerá na chutne vyzerajúcu šunku, či drahú klobásu. Keď sa ho predavačka spýta, čo si želá, ticho odpovie: „Jednu špekačku.“ Päťdesiatosemročný Jozef Frnka je na ulici už takmer dva roky.
Pomáha iným
Dvadsaťpäť rokov žil spolu s manželkou a deťmi na sídlisku Zapotôčky. „Dostal som sa do väzenia. Žena neplatila za byt, tak sme oň prišli. Našla si aj iného muža. Keď ma z basy pustili, nemal som sa kam vrátiť,“ smutne konštatuje Jozef.
Mesačne dostane podporu 1700 korún (56,43 €). Na slušné vyžitie veľmi málo. „Dve z mojich detí, 12-ročná dcérka a 13-ročný syn, chodia ešte do školy, takže musím na nich platiť. Nikde nerobím, lebo o chlapa pred šesťdesiatkou už nikto nemá záujem. A rád by som pracoval. Veď si privyrábam, kde sa dá. Pomôžem niekomu na stavbe, teraz na jeseň chodím aj do záhradkárskych osád a zvlášť starším ľuďom porýľujem záhradu. Niektorí mi dajú pár korún, iní zas najesť. Alebo si môžem natrhať napríklad jablká. Aj teraz ich mám zopár v káričke, nesiem ich ale deťom,“ ukáže na malý vozík, ktorý je jeho verným spoločníkom.
Okrem igelitovej tašky s jablkami v ňom má aj balík novín. Na druhý deň sa ho chystal zaniesť do zberných surovín, aby získal ďalšie peniaze. Odovzdáva však aj železo, i keď, ako sám hovorí „dostávam zaň stále menej peňazí“. Napriek tomu by nikdy nešiel žobrať. Peniaze chce stále získavať len prácou alebo odovzdávaním surovín.
Na Vianoce nebude sám
Jozef žije skromne. Na rozdiel od niektorých iných bezdomovcov sa neopíja, i keď prizná, že na pivo do krčmy zájde. Stravuje sa veľmi jednoducho, vie, kde kúpi niečo lacné. Napríklad takmer každý deň smerujú jeho kroky do predajne, v ktorej je chlieb tesne pred zatvorením zlacnený.
Rovnako skromný je aj jeho „príbytok“. Našiel si ho v okrajovej priemyselnej časti mesta. „Je to šopa, ale môžem v nej slušne prespať. Cez deň sa tam vôbec nezdržujem, mám starosti so zháňaním peňazí a niečoho pod zub.“
Jozef sa zimy nebojí, neostane totiž v šope. Využije útulok pre bezdomovcov. Jedna noc aj s jedlom ho vyjde na dvadsať korún (0,66 €). Je to pre neho výhodné, preto chce už na začiatku mesiaca zaplatiť šesťsto korún (19,92 €) na celých tridsať dní.
Jozef prezradil, že počas vianočných sviatkov nebude sám. „Prežijem ich u dcéry, ktorá už je vydatá a má svoju rodinu. K nej sa idem občas aj umyť, osprchovať.“ Keď sa ho spýtame, či u nej nemôže žiť natrvalo, len hodí rukou. „Chodí tam aj moja žena a s ňou sa nezhodnem, nebolo by to dobré.“
Stmieva sa, preto Jozef berie svoju káričku, aby stihol dať deťom jablká. Nežije sa mu ľahko. Napriek tomu je rád, že sa od neho neodvrátila celá jeho rodina, ani niektorí kamaráti či známi.