Možno už v týchto dňoch sa tešia na „úlovok“, ktorý speňažia, vymenia za pominuteľné, zväčša tekuté, hodnoty bytia.
Cintoríny, miesta posledného odpočinku zosnulých, budú plné rozkvitnutých chryzantém, vencov, smútočných kytíc, sviec... Stačí len natiahnuť ruku. Bezohľadne, bez výčitiek svedomia.
Koniec koncov, aké ho môže mať ten, kto dokáže z hrobu bez mihnutia oka ukradnúť, bez ohľadu na to, či je jesenný čas dušičkový, alebo vonku hýri jar v rozpuku, čo i len niekoľko kilogramov zeme, skalnú ružu, umelú kyticu kvetov, veniec či preriediť klinčeky vo vázičke, ktoré zosnulému venovali spolužiaci, aby si uctili jeho pamiatku a nechať tam len obyčajné torzo.
Pamiatka zosnulých. Všetci sa na tento deň pripravujeme. Šťastní sú tí, ktorí nemusia, a zrejme si to ani neuvedomujú, pretože všetci ich blízki, priatelia a známi píšu ešte históriu tejto planéty. Smutní tí, ktorí sa už dnes obávajú, čo zostane na hroboch z ich pietnych spomienkových darov. Nezáleží či skromných alebo okázalých. Darov, ktoré sú pretavené do spomienky. Na zosnulé dieťa, matku, otca, manžela, priateľa.
Apelujem preto, nerušte pietu. Neberte z hrobov to, čo vám nepatrí. Aby matka horko nezaplakala pri hrobe svojho syna, že niekto ukradol kytice bielych chryzantém, manželka nemala ešte väčší smútok v srdci, keď zistí, že ktosi potreboval jej smútočnú kyticu, symbol smútku a úcty k svojmu životnému partnerovi, priatelia, že sa ktosi ulakomil na niekoľko kvietkov.
Pamiatka zosnulých sa už stáva prestížou a biznisom. Žiaľ. Práve v čase dušičkovom, ale i v tom každodennom, nemožno zabrániť, aby niektorí nechceli „zbohatnúť“ na našich zosnulých.
Prosím, nerušte aspoň teraz, počas nastávajúceho víkendu, keď sa vzduchom bude niesť vôňa chryzantém, horiacich sviec a obyčajných ľudských sĺz, takýmito skutkami, pietu v nás.
Nech môžeme po cintorínoch kráčať k upraveným hrobom našich zosnulých s pietou v srdci a bez zbytočných obáv.
