Slovenské filmobranie je prehliadka, ktorá mala vlani svoju úspešnú premiéru. Druhý ročník bol teda logickým pokračovaním. Diváci si v bojnickom kine Tatra mohli znova pozrieť slovenské snímky, ktoré boli úspešné pred rokmi, no už sú takmer zabudnuté, ale tiež filmy najnovšie, bodujúce v súčasnosti aj v zahraničí.
Dva rozdielne svety
Spestrením tohtoročnej prehliadky bol určite film Pasodoble pre troch, ktorý režíroval Vlado Balco a podieľal sa na ňom aj ako spoluscenárista. Snímka je zaujímavá tým, že vznikala v roku 1986 aj v Prievidzi a jej okolí. Mnohé zábery vznikli v banskom podzemí, v cvičnom priestore banskej záchrannej stanice a v neposlednom rade aj v dnes už neexistujúcom dome osvety.
Film zachytáva príbeh lásky baníka a mladej tanečnice. Na jeho pozadí môžeme sledovať dva svety, ktoré sú od seba veľmi vzdialené. Na jednej strane je baňa, podzemie, špina, hluk, tvrdá robota, na druhej nablýskané tanečné sály, krásne róby, nádherná hudba, ladné tanečné pohyby. Láska síce spojí dvoch ľudí z týchto odlišných prostredí, no nie na dlho.
I keď je to hraný film, predsa mnohé zábery zblízka ukazujú tvrdú drinu v podzemí i úsilie banských záchranárov pomôcť tým, ktorí sa stali obeťami výbuchu. Rovnako presvedčivo je vykreslený aj svet tanečného športu, ktorý prináša nielen úspechy, ale aj úmorné tréningy a závisť.
Baníci ako komparzisti
Keďže sa nakrúcalo priamo v bani, mnohí baníci si vo filme „zahrali“ ako komparzisti, i keď vlastne robili len to, čo vždy v podzemí.
Rovnako aj v dome osvety sa objavili viacerí Hornonitrania. Bol medzi nimi aj Peter Paulík, dnes riaditeľ Kultúrneho a spoločenského strediska v Prievidzi. Ako si spomína na nakrúcanie? „V tom čase som pracoval v oddelení záujmovo – umeleckej činnosti vo vtedajšom mestskom kultúrnom stredisku, ktoré sídlilo v dome osvety. Keď prišli filmári, okamžite hľadali komparz, ktorý by bol na zábave, kde je prezentovaný aj spoločenský tanec. Ocitol som sa teda v úlohe baníckeho učňa. Nič som nehovoril, nič špeciálne nehral, proste som tam bol. Dodnes si ale pamätám, čo som mal oblečené. Viem, že sa nosili zamatové pulóvre a ja som mal na sebe prsne taký, bledohnedej farby.“
Petrovi Paulíkovi sa nakrúcanie páčilo. Priznal, že by si niečo podobné ešte aj dnes zopakoval. I keď by sa už vo svojom veku nechcel ocitnúť v úlohe baníckeho učňa.
Potlesk aj po rokoch
Celoštátna premiéra filmu Pasodoble pre troch bola v roku 1986 v prievidzskom kine Baník. Nechýbal na nej ani režisér Vlado Balco. Na hornú Nitru prišiel kvôli tomuto filmu opäť, aby si naň v rámci druhého slovenského filmobrania zaspomínal.
V Prievidzi a jej okolí sa pred dvadsiatimi dvomi rokmi cítil príjemne. „Bolo to hlavne kvôli ľuďom, ktorých som tu stretol. Boli veľmi príjemní a priateľskí. Pochádzam z vidieka, takže jazyk a spôsob myslenia obyčajných ľudí mi je veľmi blízky.“ Možno aj to je dôvod, prečo Vlado Balco do svojich filmov obsadzuje väčšinou nehercov. „Mám rád hercov, ktorým uverím to, čo hrajú,“ zdôrazňuje.
Silný dojem v ňom zanechala aj baňa. Strávil v nej v rámci nakrúcania nemálo chvíľ. „Dodnes si pamätám atmosféru, ktorá tam vládla. Či už priamo v banských chodbách, ale aj v priestranných prezliekarňach, či sprchách. Keď som videl zábery, ktoré sme tam natočili, mrzelo ma, že sa kamerou práve tá neobyčajná atmosféra nedá úplne zachytiť. Baňu treba jednoducho zažiť.“
Pasodoble pre troch nepatrí k filmom, ktoré by sa na televíznych obrazovkách objavovali každý rok. Kvôli jeho ľudskému rozmeru, človečine, ktorá z neho dýcha, sa ho oplatí vidieť. Dôkazom bol aj potlesk, ktorý zaznel po jeho uvedení v kine Tatra v Bojniciach. „Prekvapilo ma to i potešilo. Je to dôkaz, že i po rokoch sa táto snímka môže prihovoriť divákovi,“ dodal Vlado Balco.