Vyrastali v usporiadanej rodine, otec bol lekár, matka vysokoškolská profesorka. Kamarátka si nevie vysvetliť, ako sa mohli jej príbuzní stať bezdomovcami. Nechcela tomuto faktu uveriť, pretože obaja boli ženatí, mali svoje rodiny. Začala pátrať, no zistila iba to, že skutočne žijú na ulici v jednom vzdialenom meste. Podotkla, že bude pátrať ďalej, pretože chce vedieť, čo sa udialo, keď skončili tak, ako skončili.
Toto jej rozprávanie ma podnietilo k zamysleniu. Bezdomovci –je to téma, o ktorej rozprávame často s opovrhnutím, apatiou, nezáujmom. Pritom je chybou sa domnievať, že nás sa tento problém netýka. Myslíme si, že máme dobré zázemie v rodine, dobre vychované deti, priateľov a známych, na ktorých sa môžeme spoľahnúť. Môže sa však udiať nejaké životné nešťastie, choroba, strata zamestnania, blízkeho človeka a my zrazu nevieme, kam z konopí. Zostanú pri nás všetci, o ktorých sme si mysleli, že sú nám oporou? Slabšie povahy podľahnú beznádeji, depresii, úpadku. Podá im niekto pomocnú ruku?
Bezdomovcov stretávame aj v Prievidzi. Radšej sa tvárime, že ich nevidíme. Špinavých, hladných, dolujúcich čosi v kontajneroch alebo bezducho sediacich na lavičkách. Mnohí skonštatujú, že sami sú si na vine. A čo ak nie všetci? Nehádžme ich do jedného vreca. Na svete máme mať rovnaké možnosti na žitie – bohatí i chudobní.
Autor: JUDITA KOVÁČOVÁ