Dlhá cesta
Prvou zastávkou Romana Turcela na jeho dobrodružnej ceste bola Florida v Spojených štátoch amerických, kde sa zastavil u známych. „Videl som čistučké ulice, nádherné stavby. Až sa mi tá krása zdala gýčová. Bol to absolútny protipól toho, čo ma čakalo v Peru,“ rozhovoril sa Roman a pokračoval: „Cesta na vytúžené Machu Picchu bola zložitá. Pôvodne som si chcel v Amerike kúpiť nejaký zájazd, rýchlo som však zistil, že na moje pomery je to príliš drahé. Rozhodol som sa teda cestu kombinovať. Z Orlanda som letel do Panamy, odtiaľ do hlavného mesta Peru Limy. Tam som čakal asi dvanásť hodín na let do mesta Cusca. Ďalej som cestoval minibusom, vlakom a až posledný autobus ma vyviezol na Machu Picchu.“
Roman v Peru strávil len päť dní, no ako priznal, väčšinu z tohto času precestoval.
Špina a zápach
Metropola Peru príliš dobrý dojem na Romana neurobila. Kontrast so spomínanou Floridou bol priepastný. „Letisko a hotel, miesta, ktoré navštevujú turisti, boli pekné. Podobné to bolo aj v blízkosti kultúrnych pamiatok, teda rôznych chrámov a veľkých koloniálnych domov Španielov. Všade inde bolo veľa špiny a zápachu. Po uliciach behalo množstvo túlavých psov, výnimkou neboli ani výkaly. Ich kultúra života je jednoducho zvláštna. Už len samotné domy sú dosť odpudzujúce. Postavené sú z hliny, ktorej je všade neúrekom. Otec postaví akúsi chatrč, syn k nej niečo „prilepí“ a takto to ide z generácie na generáciu.“ Ešte väčšia špina a predovšetkým chudoba je viditeľná na vidieku.
Napriek tomu obyvatelia Peru majú aj najmodernejšie výdobytky doby, internet nevynímajúc. Roman zavítal do jednej z internetových kaviarní. Okrem počítačov v nej však boli na špinavých stenách polepené rôzne plagáty, obrázky, nechýbali plastové stoličky. Pol hodina na internete stála Romana len sedem korún. No určite by bol radšej zaplatil viac, keďže za tridsať minút sa mu podarilo odoslať vďaka pomalému internetu len jeden e-mail.
V cudzej krajine by bolo hriechom neochutnať miestnu kuchyňu. Romanovi chutila. „Dal som si napríklad omeletu, ktorá bola veľmi dobrá. Ryža či zemiaky boli bez chuti a menej slané, no dali sa zjesť. Ako nápoj ponúkajú čaj z koky, z ktorej sa vyrába kokaín. Táto rastlina je u nich legálna. Tunajší ľudia totiž žijú často aj v štyritisícovej nadmorskej výške, kde je riedky vzduch. Aby vládali pracovať, pijú čaj z koky, prípadne žujú jej listy.“
Kamenný unikát
Úplne iný svet človek objaví na Machu Picchu. Horu, ktorá je vo výške asi 2500 metrov nad morom osídlili ľudia už dvesto rokov pre naším letopočtom. „Vybudovali unikátne mesto, ktoré sa v tejto obrovskej výške rozkladá na ploche pätnástich hektárov. V horách ho doslova ukryli. Istému americkému bádateľovi sa ho podarilo objaviť až v roku 1911. Pre verejnosť bolo sprístupnené len v roku 1983. Je obdivuhodné, že vtedajšia civilizácia mala svoje pravidlá, sociálnu kultúru,“ s nadšením rozpráva Roman Turcel.
Priamo na Machu Picchu každého zaujme architektúra stavieb. Ako mohol niekto dvesto rokov pred Kristom niečo také postaviť? Túto otázku si kládol aj Roman. „Pracovali len s tým, čo mali k dispozícii – drevo, kamene, hlinu, rastliny a vodu. Neraz obrovské kamene sú však precízne poukladané, opracované, zapadajú jeden do druhého tak, že medzi ne nedostanete žiletku. Vybudovali si terasy, na ktorých pestovali kukuricu, zemiaky, obilie. Chovali lamy, ktoré pravdepodobne využívali ako ťažné zvieratá, ale aj na mlieko, mäso a z ich kožušiny si vyrábali odevy či prikrývky. Neuveriteľné je, že v tej výške mali dokonca kanalizáciu alebo toalety na malú potrebu zvlášť pre mužov a pre ženy. Stavali tiež pyramídy, rovnako ako v Egypte. Musíme si však uvedomiť, že v tom čase nebola táto civilizácia objavená, okolitý svet o nej ani netušil. Veď až po dlhých stáročiach dorazili na lodiach k brehom Južnej Ameriky Španieli.“
Roman Turcel bol na Machu Picchu asi štyri hodiny. Za tento čas vraj nemal šancu, aby celé historické stavenisko obišiel. Ak si ho chcel odfotiť, musel vyjsť na vyvýšené miesto. I tak sa mu však podarilo z celej plochy zachytiť asi len jednu tretinu.
Splnený sen
„Ťažko sa mi opisuje, čo tam človek prežíva, keď sa po tej nádhere rozhliadne. Na fotkách niečo vidíme, no atmosféru, ktorá na Machu Picchu je, treba zažiť na vlastnej koži. Keď si na tie chvíle tam spomeniem, ešte teraz mám zimomriavky,“ odmlčí sa na chvíľu Roman. Je šťastný, že sa mu splnil sen, ktorý mal už od detstva. „Nie je zložité dnes, keď máme silné mechanizmy a jemnú elektroniku niečo postaviť alebo zostrojiť. Je jednoduché využiť to, čo niekto objavil a vymyslel, byť užívateľom nástrojov a pomôcok. Tí ľudia na Machu Picchu však nemali nič také. Využili len to, čo im ponúkla príroda. Navyše všetko sami vymysleli, neokopírovali nič z iného kúta sveta. Práve to ma na Machu Picchu fascinuje.“
Roman teda napriek zdĺhavej ceste, nepríjemným colníkom pri prílete do USA, či nehostinnej krajine neľutuje, že podstúpil toto malé dobrodružstvo. V Peru bol úplne sám. Priznáva, že mal i strach. Ale oveľa väčšia bola jeho túžba vidieť Machu Picchu.
