Šesťdesiatka
Rastislav Haronik, ktorý žije a pracuje vo Vyšehradnom, patrí v súčasnosti k najvýznamnejším umelcom hornej Nitry. Pri príležitosti životného jubilea vystavuje svoje diela v Regionálnom kultúrnom centre v Prievidzi. „Expozícia je iná, než sú ľudia u mňa zvyknutí. Venoval som sa vždy hlavne ľudovo-umeleckému smeru v keramike. Raz za desať rokov si oddýchnem od ľudových motívov a vytvorím si svojské objekty. Bolo to tak na moju štyridsiatku aj päťdesiatku,“ vysvetľuje jubilant. Výstava je plná slnka. „Vytvoril som šesťdesiat sĺnc. Sú to objekty a misy, ktoré symbolizujú slnko. Keď sa pozriem na kvet, vidím v ňom slnko. Rovnako tak aj v tanieri. Urobil som preto šesťdesiat sĺnc, veď čo iné už môže potešiť šesťdesiatnika ako slnko,“ úsmevne priblížil svoju výstavu R. Haronik.
Textil
Ako sa dostal ku keramike, nevie presne vysvetliť. Hovorí, že všetko bola šťastná náhoda. Ako pätnásťročný nastúpil do bratislavskej umelecko – priemyselnej školy. Iný odbor ako umelecký ho nezaujal. Intuitívne sa rozhodol pre keramiku, lebo mu bola hlina sympatická. Nevedel si predstaviť, že by sa venoval aranžérstvu alebo fotografii. Váhal však nad textilom. Zvíťazila ale keramika. R. Haronik pripomína, že „ani na textil som nezanevrel. I keď už len sporadicky, predsa sa mu venujem a to v pozícii lektora. V Nitrianskom Pravne vediem klub tradičných textilných techník. Vznikol spontánne, keď som na jednej dobovej fotografii pravnianskeho kroja objavil techniku sieťovania. Chcel som, aby sa ju ženy naučili, aby zostala zachovaná aj pre ďalšie generácie.“ Podarilo sa. Klub však neostal len pri tejto technike, počas každej zimy sa ženy, ale i jeden muž, učia niečo nové. R. Haronik sa postaral aj o zachovanie unikátnej pravnianskej výšivky. „Mám celú zbierku. Je zaujímavé, že si na ňu nepamätajú už ani najstarší obyvatelia Nitrianskeho Pravna.“
Záchranca
Pokojne by sme mohli Rastislava Haronika nazvať záchrancom. Podarilo sa mu totiž uchovať nielen pravniansku výšivku, pripomenúť dávno zabudnuté sieťovanie, ale do pôvodného stavu vracia aj budovy. „Začal som starým domom, ktorý som vo Vyšehradnom kúpil. Domáci sa mi na začiatku smiali, považovali ma za blázna. Dnes je dom opravený, má pôvodnú podobu a zariadený je tak ako kedysi. Som rád, že som v tomto nadšení neostal sám. Našiel sa majiteľ ďalšej starej budovy a chce ju zrenovovať do pôvodnej niekdajšej podoby. Stavba je staršia ako môj dom, no unikátna je na celom Slovensku spôsobom vykurovania,“ nadšene rozpráva R. Haronik.
Spomenie aj drevenú zvonicu, ktorej renováciu inicioval. Pomáhal zháňať peniaze, opravoval ju. Dnes má už zvonica vyše dvesto rokov, no pokojne ju budú môcť obdivovať aj ďalšie generácie. Vitálnemu šesťdesiatnikovi to však nestačí. „Budujeme v jej okolí náučno - športovo - výchovný park. Chceme v ňom skĺbiť minulosť a súčasnosť. Budú v ňom repliky stavieb, ktoré kedysi boli vo Vyšehradnom. Mnohí ľudia sem k nám prídu a podľa značky si chcú pozrieť zrúcaninu hradu. Sú sklamaní, že nenájdu nič, len lúku. Kedysi bola zarastená, dnes je pekne vykosená, takže sa na ňu možno vráti aj krásny a vzácny motýľ jasoň červenooký. V parku teda vybudujeme aj hrad, ktorý bol pôvodne drevený, no zhorel. Repliky budov budú dokonca vo vnútri vybavené tak ako v minulosti. Park by mal priblížiť návštevníkom pravek, slovanské obdobie a stredovek.“ Ako vidieť, R. Haronik je mimoriadne iniciatívny a aktívny. Vraví, že nedokáže sedieť napríklad len tak pred televízorom. „Rád robím to, v čom vidím zmysel. Zachrániť a uchovať niečo pre ďalšie generácie je zmysluplné.“
Budúcnosť
Má Rastislav Haronik popri týchto aktivitách čas na vlastnú tvorbu? „Samozrejme, že áno. Vyrábam kachle, krby, reštaurujem rôzne predmety pre múzeá. Čo však pripravím k sedemdesiatke, ak sa jej dožijem, netuším. Nad budúcnosťou veľmi nerozmýšľam, bližšia mi je minulosť.“
Mrzí ho, že zatiaľ nenašiel nasledovníka, ktorý by raz kráčal v jeho šľapajách, pracoval v dielni, ktorá je jeho domovom. Nestráca však nádej. „Verím, že sa nájde niekto, kto bude pokračovať v tom, v čom som začal. Bol by som nerád, keby všetko skončilo len niekde v múzeu na polici,“ dodal R. Haronik.