Zdenka Weissová sa stala profesionálnou matkou aj vďaka svojej sestre Alene Hepnerovej. „Je sociálnou pracovníčkou v Centre sociálnej pomoci v Bojniciach, zjednodušene v detskom domove. Bolo to vážne rozhodovanie, či sa na také niečo dám, alebo nie. Dlho som to konzultovala aj s manželom a dcérou. Bolo jasné, že ak sa pre túto prácu rozhodnem, ovplyvní to životy nás všetkých. V novembri 2005 som priviedla domov prvé dieťa,“ zaspomínala si na začiatky profesionálneho rodičovstva pani Zdenka.
Jej sestra Alena ju doplnila: „Profesionálna rodina je vysunutým satelitom detského domova, nad dieťaťom umiestneným v takejto rodine je naďalej nariadená ústavná starostlivosť. Rodič, ktorým môže byť fyzická osoba, je zamestnancom domova. Na túto prácu musí spĺňať isté kritériá, predovšetkým úplné stredoškolské vzdelanie s maturitou a prípravu, ktorá môže byť štyridsaťhodinová, ak má rodič pedagogické vzdelanie, alebo 60-hodinová. V súčasnosti pracuje v bojnickom detskom domove sedem profesionálnych rodičov.“
Prekvapení dedinčania
Weissovci sa ako o prvého starali o Tobiasa. „Mal krásne veľké očká. Vďaka nemu ožil celý náš dom, hneď si každého získal. U nás prežil prvé Vianoce v rodinnom kruhu. Ale aj Veľkú noc, pričom sa mu veľmi zapáčila šibačka. Všetci sme si ho veľmi obľúbili. Pre dedinu bol čímsi novým, pretože mal tmavú pleť. Každý hovoril, že máme Róma, ja som ich opravovala, že je len polovičný Róm. Negatívne reakcie od ľudí som nezaregistrovala, skôr to bolo prekvapenie. Vyjadrovali mi obdiv, že som sa na také niečo dala. Mnohí mi vraveli, že by to nikdy neurobili. Chápem ich, lebo je to zásah do súkromia, do celej rodiny, nielen najbližšej.“ O Tobiasa neprejavil na Slovensku nikto záujem, úspešný však bol v medzištátnom osvojovaní. „Zaujímali sa oň manželia zo zahraničia. Už vopred sme ho pripravovali na jazyk, ktorým bude rozprávať, púšťali sme mu v ňom rozprávky. Na naše prekvapenie, veľmi plynulo prešiel na novú reč. Jeho noví rodičia u nás žili tri týždne, aby si na seba zvykli. Lúčenie bolo veľmi ťažké, plakali sme všetci,“ zaspomína si pani Zdenka so slzami v očiach na Tobiasa. Dodá, že „doteraz sme s rodinou v kontakte cez internet, vidíme Tobiasa na fotkách ako rastie. Mali by nás prísť v septembri pozrieť, takže sa tešíme.“
Pani Zdenka si po odchode Tobiasa „zobrala“ dovolenku. Je to skôr akási psychohygiena. „Musím si po odchode jedného dieťaťa uvedomiť, že ďalšie, o ktoré sa budem starať, nie je náhradou za prvé. Je to nová osobnosť, nový človiečik.“ Samko prišiel k Weissovcom takmer ako dvojročný. Bol veľmi múdry a šikovný. Novinkou pre pani Zdenku bolo stretnutie s jeho biologickými rodičmi. „Stretávali sme sa s nimi na pôde detského domova. Zoznámili sme sa aj so žiadateľmi, ktorí o Samka prejavili záujem. Boli zo Slovenska, a priznám sa, neboli mi veľmi sympatickí. Ale city išli bokom. Musela som si uvedomiť, čo je pre tohto chlapca do budúcnosti najlepšie. Lúčenie s ním bolo opäť smutné. Zvlášť, keď som vedela, že s ním v kontakte nebudeme, pretože si to jeho nová náhradná pestúnska rodina neželala.“
Nie mama ale Nena
Ako žije profesionálna rodina? Bežným životom, ako každá iná. Samozrejme, matka má vypracované výchovné plány. V rámci nich sa dieťa napríklad nenútene učí farby, spoznáva zvieratká, alebo sa odnaučí v lete nosiť plienky. Robia to, čo iné mamy na materskej dovolenke.
Pani Zdenka však pripomína, že „nikdy ma tieto deti neoslovujú mama. Toto privilégium mi neprináleží. Volajú ma Nena, čo je odvodené z môjho mena. Takto ma už dávno volala moja rodina a pre detičky je to ľahko zapamätateľné a vysloviteľné. Manžela volajú Jojo a dcéru Maťa.“
Na tieto mená si zvykli aj dvojičky – dievčatká, o ktoré sa Weissovci ešte pár dní budú starať. „Prišli k nám vlani, v predvianočnom čase. Sú to naše myši, tak ich voláme. Museli sme si zvyknúť, že sú to tentoraz dievčatká a dokonca dve. Prejavuje sa u nich súrodenecká rivalita, ale majú tiež svoj zvláštny špecifický jazyk, ktorým sa dorozumievajú len medzi sebou. Budú u nás do konca júla, potom si ich vezme nová rodina. Tešíme sa, že aj naďalej budeme s nimi v kontakte.“
Opäť po krátkej dovolenke pani Zdenka privedie do rodiny nové dieťa, tentoraz znovu chlapca. „Je to kolobeh. Deti prichádzajú a odchádzajú. Každé si obľúbime, veď sme s ním celé dni a potom nasleduje lúčenie. Uvažujeme aj nad adopciou, ale je stále dosť rodín, ktoré na deti čakajú dlhé roky, tak nech sa oni potešia.“
V anonymite
Mená detí, o ktorých sme písali, boli zmenené. Neuverejňujeme ani ich fotografie. Alena Hepnerová vysvetľuje: „Nepublikujeme tváre ani údaje o deťoch. Je to v záujme ochrany ich osobnosti a osobných údajov. Majú napríklad svojich pokrvných rodičov, ktorí sa síce o ne nestarajú, no predsa by mohli skomplikovať proces osvojovania.“
Keď sme od Weissovcov odchádzali, ich malé „myši“, čiže dvojičky, spali. „Čaká nás s nimi ešte niekoľko dní a chceme si to poriadne užiť. Budú nám chýbať,“ dodala so smútkom v hlase pani Zdenka.
