Ich cieľom bolo v priebehu 24 hodín zdolať štyri zaujímavé vrchy Hornonitrianskej kotliny s nadmorskou výškou nad 1000 metrov: Vtáčnik, Kľak, Maguru a Rokoš. Koncom júna prišlo od plánov k samotnej realizácii a osmička turistov zvládla celú náročnú trasu. Zo zápisníka jedného z aktérov pochodu a hlavného organizátora Ladislava Szibillu vyberáme: „O polnoci 22. júna vyráža auto z Novák s prvými štyrmi odhodlancami. V Prievidzi sa naša partia skompletizuje a 30 minút po polnoci pokračujeme smerom cez Žiar nad Hronom do Prochote. Vyvážania v aute už bolo dosť. O pol druhej v noci vyrážame po žltej značke. Nádherné teplé počasie, obloha posiata hviezdami a mesiac, ktorý nám svieti ako bonusová baterka. Zapíname "čelovky" a v dobrej nálade stúpame na Gronštolne. Pravdupovediac obávame sa, aby nás neprekvapila nejaká zver, a hoci sa to nepatrí, sme trošku hlučnejší, aby nás ostatní obyvatelia lesa zaregistrovali skôr ako my ich. Ani sme sa nenazdali a už stojíme na križovatke chodníkov pod Veľkou Homôľkou. Žltú značku vymieňame za červenú a o 3.25 h sme na vrchole Vtáčnika – vo výške 1345 metrov nad morom. Urobíme zápis do vrcholovej knihy a kocháme sa pohľadom na vysvietenú Prievidzu s priľahlými obcami. Hoci je tma, snažíme sa niečo natočiť i nafotiť. Polhodinová prestávka je za nami – začína svitať. Sú štyri hodiny z nového dňa, keď schádzame dolu. Svižným krokom sa dostaneme k poľovníckej chate Hubert. Popravíme si výstroj a zelenou zbiehame do Lehoty p/Vt. Nasleduje krátka hygienická prestávka a rýchle raňajky. Prichádza pre nás kamarát s autom a preváža nás do Vrícka. Odtiaľ vyrážame na Kľak po zelenej značke. Cez Bak sa dostaneme až ku Kľakskému vodopádu. Nielen náročné stúpanie, ale aj slniečko nás zahrieva viac ako by sme chceli. Je 8.55 h, keď stojíme na majestátnom vrchole Kľaku vo výške 1351 metrov. Nádherná viditeľnosť spojená s ideálnym počasím, čo viacej si môžeme priať... Trochu sa občerstvíme a popod Reváň „zletíme“ do Fačkovského sedla. O 10.15 h už sedíme v aute a prevážame sa do Poruby. Na terase miestneho pohostinstva si dávame „chmeľovú“ polievku a púšťame sa na výstup na tretí plánovaný kopec - na Maguru. Cez Roveň len tak prefrčíme, a tak sa ani nečudujem, keď sa o 13.05 h fotíme vo výške 1141 metrov pri vrcholovom „hríbiku“. Po tradičnom zápise do knihy a povinnej dokumentácii prichádza chvíľa oddychu. Potom schádzame po žltej značke cez Temešské sedlo do Temeša. Šofér nás už čaká na konečnej autobusovej zástavke. Prezliekame zvršky, doplníme tekutiny a nasleduje presun do Diviackej Novej Vsi. Musíme športovo priznať, že únava sa hlási čoraz viac, ale to je predsa pochopiteľné: neprechádzame sa po korze. Modrou značkou sa dostaneme až ku križovatke chodníkov neďaleko pod vrchol Rokoša - 1010 m. Ešte pár minút po červenej a budeme na ňom. Chytáme „druhý dych“ – nepatrí sa predsa, aby sme prišli na vrchol ako „zbité psy“. Dokázali sme to, sme na vrchole. Hoci na nás čaká ešte takmer 100 minútový zostup, už teraz sa radujeme. Vzájomne si gratulujeme, a keď z ruksaku vyberiem vzácnu škatuľku, nastáva čas na slávnostný prípitok. Netradične: rumovými pralinkami! Ani zostup nepríjemným terénom dolu Uhrovskou dolinou nás nemôže „rozhádzať“. Je tu množstvo pováľaných stromov a lístia vyše kolien, takže aj počas záverečnej eufórie musíme byť v strehu. Je 19.05 h, keď sme v cieli nášho podujatia v Uhrovskom Podhradí. Za sedemnásť a pol hodiny sme zdolali všetky štyri vrchy aj s presunmi medzi nimi. Vynikajúci výkon vzhľadom na to, že nik z nás nie je organizovaný v žiadnom turistickom oddieli.“
