Na mnohokilometrové výlety ich ťahá hlavne túžba po dobrodružstve, ale aj možnosť spoznať nové krajiny, ľudí a ich zvyky. Okrem toho si preveria aj svoju fyzickú zdatnosť.
V júni tohto roka boli už na siedmej expedícii, navštívili počas nej Bielorusko, Ukrajinu a Poľsko. Každý rok sa snažia absolvovať aspoň desaťdňový výlet. Ako však priznali, všetko závisí aj od voľného času a financií.
V Bielorusku navštívili časť, o ktorej sa hovorí, že tam stále vládne komunizmus. Ako vysvetlili, túto skutočnosť takmer nevnímali, skôr ich zaujala príroda, pamiatky a bieloruský vidiek, kde ľudia stále žijú agrárnym spôsobom. Nebolo tam teda ničím výnimočným vidieť konské vozy či miestnych obyvateľov obrábajúcich pôdu jednoduchými nástrojmi. Spoznali tu mnoho úprimných a ústretových ľudí, vždy ochotných pomôcť či poradiť. Bielorusi boli podľa ich slov zvedaví, zaujímali sa o život na Slovensku, ale aj o to, ako ich našinec vníma a čo si myslí o ich krajine.
Veľkým zážitkom bol pre nich prechod cez bieloruskú a ukrajinskú hranicu. Museli cestovať vlakom, lebo tam nie je normálne, aby niekto prekročil hranice pešo alebo na bicykli. Často s päťdesiatkilovým nákladom šľapali asi osemsto kilometrov po rovinatej ceste, čo niektorým vyhovovalo, iným zase nie. Neodpustili si ani ochutnávky miestnych špecialít či piva, často sa pristavili pri ľuďoch, s ktorými prehodili pár slov.
Ako vysvetlil Štefan Bielik, „bola to pre nás výzva, ktorú sme zvládli a s výletom sme veľmi spokojní.“ Radi spomínajú na cestu z Ukrajiny do Poľska, kedy sa nechtiac ocitli v pašeráckom vlaku. Cestou zažili aj adrenalínové situácie, hlavne keď policajti vyprázdnili vlak a napokon našli, čo hľadali. Pašované cigarety a alkohol boli poskrývané po celom vlaku. Poliaci prievidzským hasičom vysvetlili, že aj napriek kontrolám a odhaleniam sa im ilegálny prevoz tovaru oplatí, pretože policajti často až osemdesiat percent neodhalia.
Prievidžania sa zhodli, že k cudzím ľuďom treba pristupovať s rezervou, lebo ako vysvetlil Š. Bielik, „je to predsa len iná mentalita a nevieme, čo sa dá od nich očakávať.“
Kuriozitou počas ich cyklistickej výpravy bola návšteva miest, ktorými kedysi prechádzal aj slávny vojak Švejk. Dozvedeli sa o nich len náhodou, keď v oblasti, ktorá kedysi patrila k Rakúsko – Uhorsku, našli sochu tejto známej postavy. Pokračovali po jeho stopách a takzvanou Švejkovou cestou sa dostali cez Ukrajinu a Poľsko až na Slovensko. Naposledy stretli dobrého vojaka na stanici v Humennom, kde má takisto postavenú sochu.
