Váš príbeh je veľmi realistický. Ste „psíčkar“?
- Nie som psíčkar, aspoň nie v pravom zmysle toho slova, ale pravdou je, že takmer v každom období môjho života sa našiel nablízku nejaký pes, s ktorým sme boli kamaráti. Buď patril príbuznému, susedovi alebo firme, pre ktorú som pracoval. Momentálne sme si veľmi blízki s jednou „takmervlčicou“, o ktorú sa stará moja mama a ktorá je postrachom okolitých psov. Myslím, že ľudia, ktorí nikdy nemali psieho kamaráta, sú o veľa ukrátení.
Veríte v pevné priateľstvo medzi človekom a psom? V čom je iné, výnimočné?
- Pravdaže verím. Pes je krásny, ušľachtilý tvor. Prirodzeným výberom sa vyvinul z tých vlkov, ktoré sa rozhodli byť priateľom človeka. Ak si ho získate, dal by za vás život. Pre človeka je to veľký dar. Nie je náhoda, že aj tam, kde sa chovajú psy iba na prácu (ťahači, záchranári) si s nimi často vytvorí ich spolupracovník citové puto. Ale na druhej strane, či a aké priateľstvo medzi človekom a psom vznikne, závisí od konkrétneho človeka a od konkrétneho psa.
Je to vymyslený príbeh, alebo treba hľadať v autorovi knihy chlapca, čo si počas jedných prázdnin náhodou obľúbil psíka Bukyho?
- Príbeh ťaží z mnohých autentických momentov a situácií a dúfam, že je to pri jeho čítaní aj cítiť. Niektoré príhody sú pravdivé, iné viac alebo menej vymyslené tak, aby lepšie zvýraznili to, čo je v nich podstatné. Čo presne sa naozaj stalo a čo nie, si nechám pre seba. Aspoň bude knižka tajomnejšia.
Najmä mestské deti chcú psíka. Čím si to vysvetľujete?
- Mať vo veľkom meste ozajstných kamarátov nie je bežná vec. A pes je vždy skutočným kamarátom. Netýka sa to len detí. To, že napríklad v Petržalke má tak veľa rodín psa, nie je pre mňa žiadnou záhadou. Pre niekoho žijúceho v betónovej džungli veľkého mesta môže byť pes dôležitým putom s prírodou. Pôsobí ako balzam na neurózy moderného mestského človeka a dennodenne mu svojím vlastným príkladom pripomína, aby nebral seba a svoje starosti tak vážne, lebo cesta k šťastiu je v skutočnosti oveľa jednoduchšia.
Čo by ste odkázali rodičom, ktorí nechcú svojmu dieťaťu dopriať psíka?
- Aby si prečítali Príbeh psa Bukyho. Istotne zmenia názor.
Vo vašom príbehu si Bukyho vzala jeho majiteľka, teta Eva, z útulku...
- Áno, tie najkrajšie veci nájdete často tam, kde by ste ich vôbec nečakali.
Ako si dokážete vysvetliť, že niektorí chlapci dokážu psovi alebo aj inému zvieraťu ublížiť?
- Myslím, že jednoznačnú odpoveď na toto nikto nepozná, obvykle ani agresor sám. Môžem iba skúšať hádať. Možno taký chlapec o zvieratách nič nevie, nemal ešte príležitosť zistiť, že ide o živé bytosti s vlastnou psychikou. Ďalším faktorom je asi absencia súcitu – či už vrodená alebo získaná. Stáva sa aj, že chlapec je doma vystavený nejakému násiliu a potom sa mstí na všetkom, čo sa nedokáže brániť.
POZNÁMKA REDAKCIE: Pokiaľ chcete prázdninovať s Príbehom psa Bukyho od Igora Majzlana, vystrihnite kupón a akýmkoľvek spôsobom ho doručte do redakcie. Na dvoch už čaká spomínaná knižka, ktorá vyšla vo vydavateľstve Ikar. Neprehliadnite! Blažena Máliková z Prievidze a Ján Duchoň z Liešťan vyhrávajú román Štefana Konkola Pohrobok. Čaká na nich v redakcii.
