Na hornú Nitru sa presťahoval kvôli manželke, pracoval v NChZ aj v bani, ale stále ho to ťahalo ku kultúre. Pokúšal sa dostať na umeleckú školu, no neúspešne. K výrobe fujár sa dostal vďaka svojmu kamarátovi z bane, ktorý sa tejto činnosti venoval. D. Hanes začal tým, že zdobil kamarátove výrobky, neskôr zhotovoval aj vlastné. Ani po pätnástich rokoch jeho nadšenie neopadlo a tejto činnosti sa venuje dodnes. „Výroba fujár je dlhodobý proces, dôležité je, aby bolo drevo dobre usušené,“ vysvetľuje D. Hanes a dodáva: „Na väčšie fujary schne drevo aj päť rokov.“ Prezradil, že tajomstvom úspechu je dobrý materiál. Fujary by mali byť z dreva, ktoré nerastie pri vode, pretože býva veľmi riedke. Stromy, ktoré nemajú toľko vlahy, rastú pomalšie, ich drevo je tak hustejšie a tým aj kvalitnejšie, čo hneď poznať na zvuku nástroja. Ďalšími podmienkami dobrej fujary je správne vyrobené tónotvorné zariadenie, rozvŕtanie dier a ladenie. Dôležité je, aby nástroj vznikol z tvrdého dreva, najlepšie z bazy, jaseňa, agátu či javora.
Dušan Hanes sa venuje aj výrobe rôznych druhov pastierskych píšťal. Aj keď vysvetlil, že svoje výrobky predáva nerád, inak to nejde. „Je o ne záujem, tak si občas prilepším, aj keď z toho určite nezbohatnem,“ vysvetlil ľudový majster. Jeho fujary už ako dary putovali do Egypta či do Tokia. Na fujaru pre Japonca dokonca vyryl venovanie v jeho rodnom jazyku. Diela D. Hanesa si kúpia aj tí, ktorí by sa radi na fujaru či píšťalu naučili hrať. Mnohí z nich to však chcú zvládnuť z večera do rána, to je ale nemožné. „Ja sa učím hrať už pätnásť rokov a stále to neviem,“ tvrdí umelec. Cena fujár závisí od ich veľkosti a spracovania. Tie najdrahšie sa predávajú až za desiatky tisíc korún. To už však ide o diela špičkových majstrov.
Vo svojej bohatej zbierke má niekoľko vzácnych kúskov, ktoré by nikdy nepredal. Ako vysvetlil, „najradšej mám svoju veľkú pätnásťročnú fujaru.“ Výrobe týchto hudobných nástrojov sa venuje preto, že mu pripomínajú rodný kraj a to, čo má rád – ľudovú hudbu. Aj keď ani jeden zo synov nejde v jeho stopách, nezúfa. Nikomu svoju vášeň nechce vnucovať, no sám sa jej venuje naplno. „Je to v prvom rade ohromná zábava, relax a potešenie, keď môžem niekomu zahrať. Dokonca sa mi už podarilo niekoľkých poslucháčov rozplakať,“ dodáva Dušan Hanes.
