Na úkor voľna
Keď sme prišli v jedno slnečné popoludnie medzi obytné domy na Ciglianskej ceste, vonku sa hralo množstvo detí, dospelí posedávali na lavičkách. Spýtali sme sa na „trénera“ alebo „Aďa“, tak totiž deti volajú Andreja Kroku, okamžite vedeli, o kom hovoríme, ukázali nám, kde býva.
Andrej miloval futbal od detstva. Hovorí, že s loptou doslova spával. Aktívne už od žiackych rokov hrával v Košiciach, odkiaľ pochádza, neskôr v Tornali. Kvôli práci prišiel na hornú Nitru. Uchytil sa v mužstve Chrenovca-Brusna, aktívne sa zapájal do mestskej ligy v Prievidzi. „Práve táto súťaž sa hrávala na tvrdých betónových povrchoch, čo nepriaznivo pôsobilo na moju chrbticu. Kvôli zdravotným problémom som preto s aktívnym futbalom skončil,“ vysvetľuje dnes tridsaťšesťročný A. Kroka.
Milovanému športu však zostal verný. Svoje skúsenosti sa rozhodol odovzdávať mladej generácii. Najnovšie sa venuje asi tridsiatke detí z Ciglianskej cesty, kde sám žije. A. Kroka hovorí, že „futbal je môj koníček. Vlastné deti nemám, preto som sa rozhodol starať o druhé, ktoré chcem viesť k futbalu, motivovať ich k športovaniu. Nechcem, aby fajčili alebo prepadli drogám. Ponúkam im aktívne a verím, že i zaujímavé prežívanie voľného času.“ Robí tak na úkor svojho voľna, bez akejkoľvek odmeny a ako sám vraví „s božou pomocou“. S deťmi trénuje každý pracovný deň, počas víkendov organizuje rôzne turnaje.
Vlastné metódy
Andrej Kroka nerobí medzi deťmi žiadne rozdiely. Trénuje Rómov i „bielych“, sedemročných i sedemnásťročných, chlapcov aj dievčatá. „Samozrejme, chlapcov je oveľa viac, ale mám radosť aj zo siedmich dievčat. Objavil som medzi mojimi zverencami viacero talentov, ktoré by mohli v budúcnosti niečo dosiahnuť. Dal som ich preto do klubov, kde by sa im mohli intenzívnejšie venovať. Na moje veľké prekvapenie sa však po čase vrátili späť ku mne. Vraveli, že tréningy v kluboch boli nudné, neustále nacvičovali rovnaké herné situácie. Neabsolvoval som žiadnu trénerskú školu. Deti pripravujem podľa vlastných skúseností a mám jedno základné heslo, aby sa nenudili. Znamená to, že napríklad kondičná príprava je hravá, celé popoludnie nerobíme rovnakú monotónnu činnosť. Deťom sa práve takýto prístup páči,“ približuje svoje vlastné trénerské metódy A. Kroka.
Zdá sa, že pre chlapcov a dievčatá sú naozaj pútavé. Dôkazom sú aj slová jedného z mladých futbalistov Romana Havlasa: „Tréner je skvelý, nie je na nás vôbec prísny. Na tréningy sa vždy tešíme, pretože stále na nich robíme niečo nové, čo nás baví.“ Spokojná je aj Romanka Cabadová. „Máme dievčenské družstvo, ale zahráme si aj s chlapcami. S Aďom sú tréningy výborné, je k nám dobrý a najviac sa mi páči, keď vtipkuje.“ A. Kroka sa stal pre mnohé deti dôverníkom, neraz ho žiadajú o pomoc, či radu. Vedie ich k tomu, aby sa k sebe správali slušne, neubližovali si, ale naopak, aby si pomáhali a vychádzali v ústrety. Nezanedbáva ani výchovu k čistote, takže niektoré tréningy vyhradí na vyčistenie okolia ihriska a hracej plochy. Nevenuje sa však len futbalu. S deťmi chodí aj na výlety, s dievčatami sa chystá navštíviť ranč s koňmi.
Bez bránok
Podmienky, ktoré majú deti z Ciglianskej cesty na futbalové tréningy i na zápasy, nie sú najideálnejšie. K dispozícii majú pekné betónové ihrisko, ktoré je ohradené plotom. To je všetko. „Chýbajú nám bránky pre malý futbal. Nemáme ani spoločné lopty. Keď chceme hrať alebo trénovať, deti si musia priniesť svoje vlastné. Občas sa stalo, že sme dokonca nemali žiadnu. Samozrejme, že som tréning nezrušil, venovali sme sa iným pohybovým aktivitám,“ približuje skromné podmienky A. Kroka.
Veľkou túžbou jeho zverencov bolo, aby mali vlastné dresy, pretože absolvovali už zopár turnajov, ale spoločné oblečenie nemali. A. Kroka sa v tejto súvislosti obrátil na vedenie mesta. Nežiadal peniaze, skromne poprosil o staršie dresy, ktoré už nepoužívajú malí futbalisti reprezentujúci Prievidzu. „Prekvapila ma ústretovosť, s ktorou som sa stretol. Výsledkom je, že už máme dresy a deti sú z nich nadšené. Sú šťastné, keď si ich môžu obliecť. A to je môj cieľ, aby títo malí nadšenci futbalu mali z toho, čo robia, radosť,“ zdôrazňuje A. Kroka.
O jeho aktivitách sa prostredníctvom poslankyne Kataríny Bubnášovej hovorilo aj na rokovaní Mestského zastupiteľstva v Prievidzi. Poslanci i primátor Ján Bodnár boli nadšení, že sa našiel niekto, kto sa nezištne venuje mládeži. „Určite musíme takýto chvályhodný čin podporiť,“ zhodli sa predstavitelia mesta.
Andrej Kroka už predložil na mestský úrad projekt „Športovanie na Ciglianskej ceste.“ Ak ho poslanci podporia, deťom z tejto lokality by mali pribudnúť na ihrisku futbalové bránky, lavičky, basketbalové koše, či nové preliezačky.
Sme pozadu
Andrej Kroka hovorí, že slovenský futbal je oproti iným európskym krajinám zaostalý. Nečudo, že aj v televízii si radšej pozrie Ligu majstrov, ako zápasy našich klubov. Veľkým problémom podľa neho je, že „na Slovensku nevieme podchytiť talenty, nevenujeme sa im. V Holandsku sa s futbalovou loptou zoznamujú už štvorročné deti. My sme v tomto smere dosť pozadu.“
Sympatické je, že Andrej Kroka len nekritizuje, ale nádejných futbalistov sa snaží už od detstva podchytiť a niečo ich naučiť. I keď v skromných podmienkach.
