Posledný a snáď aj najznámejší pán bojnického panstva sa narodil v roku 1829 v Bratislave. Jeho život bol poznačený rodinnými nezhodami, predčasným úmrtím oboch rodičov a otcovou záľubou v hazarde, ktorá Pálfiovcov takmer priviedla na mizinu. Dedičstvo, ktoré Ján František zdedil po svojom otcovi, bolo síce rozsiahle, ale značne zadĺžené. Po rokoch sa mu však podarilo dlhy posplácať a majetky zachrániť. Ušetril aj dosť peňazí na cestovanie, ktoré bolo popri zberateľstve jeho veľkou záľubou. Preslávil sa svojou láskou k umeniu a kráse, na cestách obdivoval architektúru a umelecké diela, navštevoval múzeá a postupne sa z neho stal znalec s vycibreným vkusom.
Podľa slov Petry Gordíkovej z marketingového oddelenia Slovenského národného múzea – Múzea Bojnice zdedil Ján František bojnické panstvo v dezolátnom stave: „Pôvodne dokonca uvažoval o jeho predaji. Až postupom času sa rozhodol pre prestavbu.“ Ovplyvnila a inšpirovala ho francúzska gotika a talianska renesancia, ktoré obdivoval počas svojich ciest. V jeho rukách sa zámok menil na skvost a celá prestavba trvala 22 rokov. Konečného výsledku sa gróf nedožil, zomrel v roku 1908 vo veku 79 rokov.
Ján František Pálfi v testamente presne popísal svoje zámery s Bojnickým zámkom. Na cesty vraj nechodil len preto, aby uspokojil svoje umelecké cítenie, ale aj preto, aby mohol do svojej vlasti priviezť diela, na ktoré bola tak chudobná. Jeho posledným prianím bolo, aby boli všetky umelecké predmety sprístupnené znalcom a záujemcom o výtvarné umenie. Tak sa aj stalo, múzeum je v zámku zriadené od roku 1951. Odvtedy sa Bojnice a ich historický skvost stali vyhľadávaným miestom množstva turistov.
Bojnický zámok vďačí za svoju krásu a umeleckú hodnotu práve Jánovi Františkovi Pálfimu, jeho zamestnanci sa preto rozhodli uctiť si grófovu pamiatku. Ako vysvetlila P. Gordíková, „od 12. do 15. júna sa prenesieme o sto rokov späť. Otvoria sa nám brány do grófovho súkromného aj pracovného života. Vypočujeme si rozprávania plné zaujímavostí, autentických výpovedí a odhalíme aj to, o čom sa dodnes nehovorilo.“