Pôvodný dom smútku postavili v Porube na cintoríne ešte v roku 1975, pričom bol jedným z prvých v okrese Prievidza a bol na ploche približne 30 m2. Pre súčasnú dobu už nespĺňal viaceré kritériá. Pri obradoch sa smútiaci nedostali dnu, neraz museli stáť vonku v daždi a nepriaznivom počasí. V objekte neboli ani toalety, či ďalšie nevyhnutné vybavenie.
„Zrekonštruovaný dom smútku má rozlohu 166 m2, nechýbajú v ňom sociálne zariadenia, skladové priestory, na obvodných múroch sú pripravené miesta na urny,“ priblížila vynovený objekt starostka Poruby Helena Čavojská.
Pod kontrolou
Pripomenula, že od začiatku prác „bola stavba pod akousi vnútroobecnou kontrolou. Ľudia sa na všetko pýtali, zaujímali sa, čo bude ako vyzerať. Teším sa, že dodávateľská firma zamestnala pri prácach obyvateľov našej obce. Vďačná som tiež našej Jednote dôchodcov, ktorá sa podieľala na záverečnom čistení a terénnych úpravách.“
Dom smútku v Porube je po architektonickej stránke spojením dvoch generačných prúdov. Je totiž dielom otca a syna – Milana a Igora Červeňovcov. Pre oboch bola rekonštrukcia pôvodného domu smútku výzvou. „Architektonické riešenie bolo o to zložitejšie, že sme prestavovali už existujúci objekt,“ zdôraznil M. Červeň a dodal: „Vonkajšiu architektúru sme navrhli tak, aby sa svojím vzhľadom začlenila do koloritu dediny a bola príbuzná architektúre blízkeho kostola. Navyše každá stavba musí mať v sebe myšlienku, svoju dušu. V prípade porubského domu smútku prišla inšpirácia zhora. Chceli sme dať objektu tvar kríža, ktorý symbolizuje bolesť, ale i nádej."
Civilné otvorenie aj cirkevné vysvätenie
Oficiálne otvorenie zrekonštruovaného domu smútku malo dve časti, civilnú a cirkevnú. V prvej bol objekt sprístupnený symbolickým prestrihnutím pásky. Asistovali pri tom aj poslanci NR SR Marta Košútová a Vladimír Jánoš. Ten v svojom krátkom príhovore pochválil nové dielo ako aj fakt, že bolo dokončené v plánovanom termíne.
Dom smútku aj nový hlavný kríž v jeho blízkosti posvätili bojnický dekan František Havlík a správca farnosti Anton Eliaš. „Pre veriacich je dom smútku skôr domom kresťanskej nádeje. Ale vždy zostane aj domom smútku, veď v ňom oplakávame našich blízkych zosnulých,“ vysvetlil F. Havlík. Pripomenul tiež, že „v Porube je kostol sv. Mikuláša, jeden z najvzácnejších a najstarších v regióne. Zároveň však obec pod Magurou má už teraz aj jeden z najmodernejších a najkrajších domov smútku v okrese.“
Náklady na rekonštrukciu domu smútku sa vyšplhali približne na štyri milióny korún. Stopäťdesiat tisíc venovalo aj ministerstvo financií. Od prvých zámerov rekonštruovať dom smútku boli v Porube rôzne polemiky na túto tému. Niektorí s tým súhlasili, iní nie. Konečné dielo sa mnohým páči. Ozvali sa však tiež hlasy, že v dome smútku je málo miest na sedenie a veriacich mrzí, že v ňom nebudú slúžené aj omše.
