Aj napriek tomu, že nebol v službe, duchaprítomne zareagoval a zúfalcovi vyrazil žiletku z ruky. Pavel sa o samovraždu pokúsil už niekoľkokrát a nevylučuje, že to urobí znova: „Nemám už žiadnu nádej, život ma bičuje. Prosím ľudí, aby ma neodsudzovali, no viem, že ak nabudúce nebude nikto nablízku, tak sa mi to podarí...“
Jozef Lisý z Prievidze býva so svojou manželkou a troma deťmi v dvojizbovom byte spolu s rodičmi. Je na invalidnom dôchodku a so ženou, ktorá je zapojená do aktivačných prác, žijú zo 7500 korún mesačne. „Keby sme nebývali s rodičmi, asi by sme skončili na ulici,“ uvažuje Jozef.
Pred siedmimi rokmi utrpel pri dopravnej nehode úraz hlavy, bol ochrnutý na pol tela a prišiel o prácu. Odvtedy sa jeho situácia neustále zhoršuje. Finančná aj psychická. Ostatný pokus o samovraždu totiž nebol prvý. „Už som si na život siahol niekoľkokrát, neraz som si dokonca pred deťmi podrezal žily a chcel som sa obesiť priamo pred manželkou. Mám problémy, ktoré neviem riešiť a ani rodina mi nedokáže pomôcť. Na psychiatrii som bol hospitalizovaný viac ako päťdesiatkrát,“ vysvetlil Jozef a rozhovoril sa o svojom ostatnom zúfalom čine: „Bol som na dne, tak som išiel do krčmy dúfajúc, že sa mi uľaví. No nestalo sa tak a cestou naspäť som si sadol na obrubník a žiletkou som si chcel podrezať žily. Vtom sa tam zjavil policajt a snažil sa mi dohovoriť...“ odmlčal sa Jozef. Nadstrážmajster Igor Kohút bol na Ciglianskej ceste náhodou. Mimo služby sa prechádzal po ulici, keď zbadal Jozefa. Ako sám vysvetlil, „jeho správanie bolo zvláštne, preto som podišiel bližšie a zbadal, čo chce urobiť. Keď na moje dohováranie nereagoval, vyrazil som mu žiletku z ruky a zavolal sanitku.“
Neúspešný samovrah si uvedomuje, že nebyť duchaprítomnosti policajta, dnes tu už nemusel byť, no v zápätí priznal, že sa o niečo podobné určite pokúsi znova. „Viem, že to nebolo naposledy. Netuším, čo bude ďalej, no bojím sa sám seba. Moja rodina tým veľmi trpí, ale ja si nedokážem pomôcť. Takýto život, aký mám ja, by som neprial nikomu. Nemám prácu, peniaze, dlžím štátu a každú chvíľu čakám exekútora. Bojím sa, že nám zoberú aj to málo, čo máme,“ zúfa si Jozef.
Aj keď zo svojej ťažkej situácie nevidí východisko, je vďačný Igorovi Kohútovi, že mu pomohol. Človek, ktorý kedysi sedel vo väzení za útok na verejného činiteľa, teraz vďačí za záchranu policajtovi. Toho za šľachetný čin odmena neminie, no za najväčšie zadosťučinenie považuje vďaku muža, ktorému pomohol v najťažšej chvíli.
Smutné však je, že nabudúce už nemusí byť nikto nablízku a Jozefovi, ktorý je sklamaný životom a stratil vieru v seba samého, sa ďalší zúfalý pokus môže vydariť.