V čom je špecifická práca vojnového spravodajcu? Čo všetko okrem veľkej dávky odvahy potrebuje takýto novinár mať?
- Šťastie! Zdravý úsudok a rozvahu. Jeden zo skúsenejších vojnových novinárov mi raz povedal, že odvážnych a nerozvážnych sú plné cintoríny. Dal mi radu, aby som vždy zvážil, či samotný záber alebo príbeh stojí za to riziko. Ja som podľa toho vždy konal a oplatilo sa. Netvrdím však, že rozvážni novinári s dobrým úsudkom nezomierajú. Jednoducho riziko tam je vždy prítomné a vylúčiť sa pochopiteľne nedá. Slávni vojnoví novinári, ako je Nachtway alebo Abbas, dokázali, že toto zamestnanie sa dá „prežiť“, aj keď sa mi zdá, že situácia sa v posledných rokoch zmenila a novinári sa stali vyhľadávaným terčom. Špecifiká práce sú v jej riziku a nepredvídateľnosti. Môžete sa spoľahnúť iba na seba a priateľov. Všetko, čo v civilnom živote funguje, vo vojnovej zóne jednoducho nenájdete.
Ako sa spätne pozeráte na obdobie, kedy ste pôsobili ako vojnový reportér? Do akej miery táto práca ovplyvnila vaše ďalšie životné smerovanie?
- Nemyslím si, že táto práca ovplyvnila moje životné smerovanie, skôr zmenila môj postoj k životu. Zmenil sa mi rebríček hodnôt. Veci, ktoré som považoval predtým za dôležité, sa neskôr ukázali ako malichernosti. Tiež ma to utvrdilo v poznaní, aké som mal šťastie, že som sa narodil a vyrastal v prepychu na Slovensku, bez toho, aby som sa musel obávať o svoj život alebo životy mojich najbližších. Možno to znie ako fráza, ale je to tak. Vidieť následky konfliktov v Afganistane, Iraku alebo bývalom belgickom Kongu, z vás spraví srdcom pacifistu.
Sú udalosti, ktoré sa vám aj po rokoch vynárajú v živej pamäti?
- Spomienok je veľa a stále sú živé. Často spomínam na Afganistan, ale napríklad aj na Kongo alebo Libériu. K Iraku sa vraciam najmä pri diskusiách o chybách americkej administratívy v prvých mesiacoch po obsadení krajiny. Tesne po vojne sme mohli ako cudzinci slobodne cestovať po krajine a v roku 2005 som už nevystrčil ani nos z vojenskej kolóny alebo základne.
V knihe spomínate, že ste si na základe niektorých situácií vytvorili vlastnú stupnicu strachu...
- V príbehu z Afganistanu skôr priznávam, že nastali situácie, pri ktorých som si myslel, že viac sa báť už nemôžem a mýlil som sa. Dôležité je nepanikáriť a zachovať pokoj. Tiež je zvláštne skúmať, aké situácie vo vás vyvolajú pocit strachu. Napríklad keď na nás raz v Afganistane počas cesty autom v horách vystrelil ozbrojenec, ktorému sme odmietli zastaviť, nebol čas na strach a za najbližšou zákrutou už bolo veselo. V iných situáciách sa strach dokáže stupňovať a je zaujímavé sledovať, koľko toho človek znesie. Pochopiteľne, niekedy vám negatívne pomôže aj vaša predstavivosť.
Nevyhli ste sa ani téme médií a ich schopnosti manipulovať realitou. Napísali ste doslova, že „zachytiť skutočnosť úplne objektívne je prakticky nemožné...“ Znamená to, že divák nedostáva z miest vojnových konfliktov objektívne informácie?
- Dostáva a mal by dostávať vyvážené informácie, ale tie sú vždy sčasti ovplyvnené osobou novinára. Tu ide o stupeň objektivity, akú človek môže dosiahnuť. Nezabúdajte, že novinár vidí iba výrez konfliktu a to môže ovplyvniť jeho názor. Uvediem príklad. Vojenská operácia môže mať celkovo veľký úspech s minimálnymi stratami na ľudských životoch, ale vy ste na konkrétnom mieste a vidíte zničené civilné domy, ktoré omylom zasiahli bomby, s de-
siatkami mŕtvych. Jednoducho nemáte prehľad o celkovej situácii a ľudské príbehy, ktoré vidíte na vlastné oči vás ovplyvňujú. Tomu sa nedá vyhnúť. Ako novinár by ste sa mali snažiť nedať sa vtiahnuť do konfliktu, ale to je nesmierne ťažké.
V marci 2003 koaličné vojská zaútočili proti režimu Saddáma Husajna. V Iraku ste prežili nejaký čas. Aký je váš pohľad na konflikt, ktorý pretrváva do dnešných dní?
- To je na dlhú diskusiu, ale pokúsim sa odpovedať v krátkosti. Po skončení konfliktu som povedal, že keď sa USA naozaj podarí vytvoriť z Iraku fungujúcu spoločnosť, tak zvrhnutie jedného z najkrutejších diktátorov v histórii stálo za to. Dnes je jasné, že tento scenár sa aj bez chyby Bushovej administratívy nenaplňuje a čo je najhoršie, doplácajú na to tak ako vždy najmä civilisti.
POZNÁMKA REDAKCIE: Pre dvoch čitateľov, ktorí doručia do redakcie (akýmkoľvek spôsobom) kupón s názvom tejto knihy, ju máme v redakcii pripravenú. O šťastlivcoch rozhodne žrebovanie.
