Mladá žena, celá v zlatom, predstavuje sochu, ktorá sa pohne len veľmi zriedkavo. V Prievidzi sa takáto „socha“ objavila po prvý raz, v zahraničí však takíto ľudia spríjemňujú centrá mnohých miest. Napriek tomu, že „sochy“ mlčia nám sa podarilo tú prievidzskú osloviť. „Venujem sa tomuto umeniu už štyri roky. Niektorí na ulici hrajú na harmonike, ďalší spievajú alebo maľujú obrazy. Ja robím sochu, ktorá nehybne stojí a pohne sa len občas. Nemením mimiku tváre, nepohybujem nohami, lebo stojím na stolčeku, pracujem len hornou časťou tela a rukami. Ľudia sa pri mne pristavujú, usmievajú sa na mňa, oslovujú ma. Nepoviem im však ani slovo. Poteším ich vždy tým, že zmením pózu.“
Do nádoby, ktorú má pri nohách, jej ľudia vhadzujú peniaze, zväčša mince. „Samozrejme, že si takto zarobím. Nepovažujem to však za žobranie, od nikoho si nič nepýtam. Ak mi ľudia dajú mince za to, že som sa im páčila, poteší ma to,“ prezrádza mladá dievčina, ktorú ľudia v Prievidzi nazvali Zlatá socha. „Niekde ma už volali aj Socha slobody. V Prievidzi sú milí ľudia, reagujú na mňa pozitívne. Je to prvé slovenské mesto, kde sa takto prezentujem, doteraz som to robila len v zahraničí,“ rozhovorila sa inak mĺkva Zlatá socha, ktorá má domov na Slovensku, ale až štyristo kilometrov od Prievidze.
