Vyšehradné sa po rokoch prebralo k životu
Vyšehradné nie je samostatnou obcou, ale patrí pod Nitrianske Pravno. Obklopuje ho krásna príroda, a tak okrem domácich obyvateľov je obľúbené aj medzi chatármi a chalupármi. Patrí k nim aj Anastázia Kubová z Prievidze. Vo Vyšehradnom má chalupu už viac ako tridsať rokov a táto časť regiónu je pre ňu druhým domovom. „Moje deti vo Vyšehradnom vyrástli. Mám tu veľa dobrých priateľov, obľúbila som si tunajších ľudí.“ A. Kubová dlhé roky pracovala v oblasti kultúry, nečudo, že bola jednou z iniciátoriek vzniku občianskeho združenia Vyšehrad, ktoré sa pod vedením svojho predsedu Rastislava Haronika snaží o zachovávanie tradícií, o oživenie kultúrneho a spoločenského života vo Vyšehradnom.
Združenie dostalo pred časom do užívania aj miestny kultúrny dom. Starosta Nitrianskeho Pravna Jozef Balčirák s odstupom času hodnotí „odovzdanie budovy kultúrneho domu občianskemu združeniu Vyšehrad ako správny krok. Obec má v správe tri kultúrne domy a nedá sa všetkým venovať dostatočná pozornosť. Som rád, že vo Vyšehradnom kultúrny dom nebude chátrať, naopak, začne prekvitať. Dôležitejšie však je, že život vo Vyšehradnom sa prebudil. Kultúrne akcie, ktoré sú hojne navštevované, sú toho dôkazom.“ Starosta s úsmevom podotkol, že snáď aj v samotnom Nitrianskom Pravne príde na stavanie mája aspoň toľko ľudí ako vo Vyšehradnom. Určite prišli aj preto, že o dobrú náladu sa staral obľúbený folklórny súbor Lubená z Poluvsia. Pod májom si nielen schuti zaspievali, ale aj zatancovali.
Pragmatický termín
Na otázku, prečo v tejto časti postavili máj už v poslednú aprílovú sobotu, je podľa A. Kubovej jednoduchá odpoveď: „Rozhodli sme sa takto pragmaticky už dávnejšie. V sobotu sú predsa ľudia doma, zvlášť vo Vyšehradnom sú vtedy aj chalupári. Môžeme pokojne usporiadať aj majáles, tak, ako to bolo aj tentoraz. Počas týždňa ľudia viac pracujú aj v záhradách a hlavne prvého mája sa na dedinách sadia zemiaky.“
Vzácnym hosťom na stavaní mája bola už 97-ročná pani Brigita Richterová. I keď jej už nohy dobre neslúžia, predsa prišla a dokonca oblečená v tradičnom kroji. Zaspomínala si, že vo Vyšehradnom sa máj staval každý rok a to vždy na rovnakom mieste, teda pri mlyne. Tradícia ostala zachovaná, i keď mlyn už dnes nestojí.
Zlatá ihla
V spomínanom kultúrnom dome bola nainštalovaná výstava výšiviek, ktoré prihlásili ženy, ale i dvaja muži do súťaže o Zlatú ihlu. Podľa riaditeľky Hornonitrianskeho múzea Ivety Géczyovej vznikla súťaž spontánne. „V Nitrianskom Pravne sa v posledných rokoch ženy zúčastňovali na kurzoch vyšívania, pričom sa učili vytvárať tradičnú pravniansku výšivku, ale aj sieťovanie a paličkovanie. Mysleli sme si, že bude dobré, ak si svoju zručnosť overia aj v súťaži. Vlani sa do prvého ročníka prihlásili len ženy z Pravna, tento rok sme súťaž rozšírili na celý región.“
Zlatú ihlu získala za svoje výšivky Helena Kračmerová z Nitrianskeho Pravna. „Vyšívam už od malička, ale až teraz, keď som už na invalidnom dôchodku, sa tejto záľube venujem naplno. Nie je deň, aby som do rúk nevzala ihlu. Som rada, že som sa naučila aj paličkovať.“ S výšivkou súťažil aj jeden mladý muž. Andrej Richter prezradil, že „k vyšívaniu som sa dostal náhodou. S manželkou som dva roky pracoval na lodi. Bol som nočný recepčný. Čas mi počas služby ušiel rýchlo, no cez deň som si pospal a potom som už nemal čo robiť. Raz, keď som bol doma, mi mama hovorí: Vezmi si vyšívanie, pri tom ti čas zbehne, že ani nezbadáš ako. A tak som to skúsil. Musím však priznať, že mi trvá dlho, kým niečo dokončím. Pri tejto práci je totiž potrebná veľká trpezlivosť a tá mi chýba.“
Zlatý mlyn
Muži, ktorí s ihlou robiť nevedia vôbec, sa vo Vyšehradnom mohli predviesť v stavaní mlynčekov. V minulosti patrili k jari, k potoku. Vytváranie mlynčekov bolo jednou zo zábaviek detí, hrali sa s nimi. „Dnes sú mlynčeky príjemným skrášľovacím prvkom. Vo Vyšehradnom je jedinečná možnosť na tunajšom potoku prezentovať mlynčeky po celý rok. Som rada, že ich stavitelia sú vynaliezaví a neustále mlynčeky vylepšujú,“ zdôraznila I. Géczyová.
O držiteľovi ocenenia Zlatý mlyn takmer nikto nepochyboval. Vladimír Kurbel z Kanianky totiž svoj mlyček „vyšperkoval“ viacerými ozdobami. Snáď najviac zaujali dva bociany, ktoré v zobákoch nesú bábätká. „Mám rôzne záľuby. Vlani som vo Vyšehradnom videl mlynčeky prvý raz a zapáčili sa mi. Známi ma nahovorili, aby som aj ja nejaký vytvoril. Skúsil som to a zdá sa, že úspešne,“ tešil sa držiteľ hlavnej ceny a dodal: „Verím len, že mlynčeky nikto nepokazí, že ich nezničia vandali.“
Dobrú chuť k tradičným jedlám starých materí
Príjemné jarné podujatie vo Vyšehradnom obohatilo aj ochutnávanie tradičných jedál hornej Nitry. Mladší i skôr narodení vyskúšali, ako chutia nastavené zemiaky, niekde známe ako fučka: „Sú to zemiaky s krúpami, my sme ich ochutili na slano a posypali osmaženou, ba priam spálenou cibuľkou, tak, ako to robili staré mamy. Kto mal chuť na sladké, mohol vyskúšať krúpovú kašu s medom, mliekom a hrozienkami alebo pupáky s tvarohom,“ predstavila netradičné menu I. Géczyová.
Či už niekto ochutnal z jedál alebo nie, určite sa v poslednú aprílovú sobotu cítil vo Vyšehradnom príjemne. Pri hudbe, tanci, pekných výšivkách a mlynčekoch to ani inak nemohlo byť.