Kamikadze jazdy
Svoje jazdy a jazdy kamarátov si nakrúca alebo fotí. Umelecké stvárnenie športu je preňho rovnako dôležité ako snoubordovanie samotné. Niektorí nadšenci sa v piesku dokážu vyblázniť aj na lyžiach.
„Ja sa venujem snoubordingu už dvanásť rokov, nelyžujem. Vždy ma lákalo jazdiť aj cez leto. Tak sme aj s partiou vyskúšali nejaké alternatívne povrchy,“ hovorí Daniel. Pod pojmom alternatívne povrchy myslí kameňolomy, kopce z piesku, štrku, bagroviská a rôzne haldy.
Takéto nezvyčajné povrchy si vyberá, aby sa zabával, ale tiež preto, aby niečím nezvyčajným oživil svoje fotografie a filmy. „Cez leto som sa nudil a začalo mi chýbať jazdenie. Začali sme preto s kamarátmi experimentovať a spúšťať sa aj na niečom inom ako na snehu,“ hovorí Daniel. Jedna z prvých jázd bola v kameňolome v Oslanoch. „Pravý snoubording je samozrejme na snehu, povrch je sypký, hrana naráža a sneh strieka. Je to o dosť euforickejšie ako napríklad na ťažkom piesku,“ povedal. Štýl jazdenia je podobný ale náročnejší.
Len úlety
Sám priznáva, že niekedy sa na alternatívnych povrchoch snouborduje zle, ale podstatné je, že vždy je lepšie jazdiť na niečom ako nejazdiť vôbec. „V kameňolome sú to také kamikadze jazdy. Nie je to extra atraktívne – snoubord je len na sneh, toto sú len úlety,“ priznáva športový nadšenec.
Na kameni či piesku sa môže dolámať snoubord, ale športovec pri trocha opatrnosti nie. „Človek má chrániče, nemá sa čo stať. Hlavne na chrbte a kĺboch – kolenách a lakťoch. So snoubordom je to horšie, používame staršie, už vyradené. Ale len raz sa mi zatiaľ stalo, že som snoubord zlomil úplne na polovicu. No vtedy fungoval snoubord ako chránič a ja som narazil do stromu,“ spomína si Daniel Karpiš.
Obľúbené Tatry
Klasikou preňho navždy ostanú Tatry. Aj keď preňho sú trochu adrenalínovejšie ako pre iných snoubordistov.
„Môj snoubording je čiste o slovenských horách, nebol som zatiaľ jazdiť ani v Alpách, tam som sa išiel len pozrieť. Som zamilovaný do Tatier, v nich jazdíme s kamarátmi úplné brutality. Teraz sa nám podarilo zísť úplne najväčší extrém, čo je vo Vysokých Tatrách – Červený žľab vedľa Satana.“
Červený žľab zbieha zo Sedla v hrebeni Bášt do Satanovej dolinky. Kedysi bola táto lokalita oblasťou banskej činnosti pre bohatší obsah medenej rudy, ktorej červená farba dala tomuto miestu pomenovanie. Dĺžka žľabu je asi pol kilometra, vyhľadávajú ho aj skialpinisti. Vyhľadávaný je najmä v zime, i keď je dosť lavinózny. „Ten žľab je vychytený superextrém,“ tvrdí Daniel.
Špecializuje sa práve na Tatry. „Snažíme sa jazdiť – vždy keď je to možné – z vrcholu. Málokto asi snouborduje na Gerlachu od Kríža alebo na Lomnickom od Kupoly.“
Nerozbitné telo
Rodina a priatelia sú na Danielove adrenalínové ošiale zvyknutí.. Jazdí na bicykli, lezie po skalách, snouborduje. Vraví, že extrémne športy ho zoceľujú. „To všetko človeka zocelí: má rýchle reakcie, pružné telo a spevnené svalstvo. Preto aj pri pádoch telo trpí menej, ako keby nebolo obalené svalstvom.“ Výhodou podobných športov je podľa Daniela to, že ich milovníci získajú „rýchlejšie reakcie a nerozbitné telo“.
Daniel verí, že celý život je nebezpečný, a preto nebezpečenstvo na horách nie je ani relevantné. „Stačí si sadnúť do auta a situácia v ňom môže byť oveľa rizikovejšia ako tá na horách,“ hovorí mladý muž, ktorého adrenalín a vzrušenie láka tak veľmi, že ho v lete len sotva nájdete leňošiť pri mori. To skôr bude na Sahare stáť na snouborde a spúšťať sa po púštnych kopcoch. Napríklad v Maroku.
Sahara na lyžiach
Prvý raz sa tam bol pozrieť s českou expedíciou. Až neskôr zorganizoval vlastnú expedíciu. Sahara je jeden z najväčších magnetov, a tak strávil Daniel v púšti štyridsať dní. Bol február a ručička na teplomere ukazovala príjemných 20-23 stupňov. Ideálne počasie na lyžovačku alebo snoubording na dunách. To nie je ako v lete, keď je teplota nad päťdesiat. Vtedy snoubordovať na Sahare by bol čistý hazard so životom.
Daniel s partiou cestoval vlastným autom. Od džípu mal Nissan Almera ďaleko, napriek tomu si vozidlo pochvaľoval. Púšťou ich previezlo takmer bez akýchkoľvek problémov. Ak zabudneme, že trikrát zapadli v piesku.
Pri pohľade na lyžiarov v piesku museli miestni doslova čumieť. „Malé deti sa čudovali, čo to máme na nohách,“ hovorí Daniel. Na dunách piesku sa už dá hovoriť o kompaktnej niekoľkominútovej jazde. Aj keď je to ťažko uveriteľné, snoubordista alebo lyžiar dokáže nabrať veľmi slušnú rýchlosť.
Neprekáža Danielovi piesok úplne všade na tele? „Neprekáža. Najlepšie je, keď človeku na saharskej snoubordovej expedícii neprekáža nič. Len tak si ju užije naplno.“
