Podľa mnohých historikov sviatku sv. Valentína predchádzali pohanské oslavy, ktoré Rimania zasvätili bôžikovi pastierov Faunovi.
Počas rímskych festivalov si mladé slobodné dievčatá napísali svoje mená na lístky, ktoré vložili do urien. Každý mládenec si potom vytiahol jeden lístok s menom dievčiny, ktorá sa v nasledujúcom roku mala stať jeho milou.
Pravdivosť tejto legendy však nie je overená, mnohí si teda tento februárový sviatok lásky spájajú s pohanským kňazom Valentínom, ktorý sa obrátil na kresťanskú vieru. Žil v treťom storočí po Kristovi, kedy sa generál Claudius Grótsky rozhodol zrušiť právo vojakov ženiť sa, pretože ich vraj manželské radovánky odrádzajú od príkladného plnenia vojenskej služby. Toto Valentín považoval za porušovanie božích zákonov a milencov potajomky oddával, za čo skončil vo väzení a nútili ho zriecť sa viery. Podľa legiend však nepodľahol a aj z väzenia pomáhal prenasledovaným kresťanom, modlil sa za nich a robil zázraky. To sa však cisárovi nepáčilo a dal kňaza za jeho činy popraviť. Valentín bol sám údajne zamilovaný do dcéry žalárnika a často jej písal ľúbostné listy. Posledný jej poslal pred svojou smrťou a zakončil ho slovami „s láskou tvoj Valentín“. Popravili ho 14. februára 269 a jeho telesné pozostatky sú údajne uložené v Ríme.
V roku 469 pápež Gelasius ustanovil 14. február za deň na počesť svätého Valentína, ktorý sa tak stal patrónom všetkých zaľúbených. Od vtedy sa deň svätého Valentína dostal takmer do všetkých kútov sveta a ľudia si počas neho pripomínajú lásku a náklonnosť jeden k druhému. Svoje city prejavujú rôznymi spôsobmi – obdarúvajú sa, pripravujú si prekvapenia alebo svoju lásku jednoducho spečatia bozkom plným nehy.
Aj keď si Slováci začali pripomínať deň svätého Valentína až na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia, tento sviatok sa u nás postupne udomácnil a v dnešnej dobe je veľmi obľúbený nielen u mladých ľudí.