Milovníkom poézie netreba Veroniku Hoffmannovú veľmi predstavovať. Vydala už tri básnické zbierky. Prvú s názvom Majáky a ostrovy ešte pred šestnástimi rokmi. Ďalšia sa k čitateľom dostala v roku 2005 a niesla názov Čisté víno. „Po vydaní tejto zbierky som sa rozhodla, že bude mať pokračovanie. Stalo sa tak vlani v decembri, keď bola prvý raz na verejnosti prezentovaná zbierka mojich básní Krehké rána,“ rozhovorila sa poetka Veronika Hoffmannová.
Z úvodných veršov prvej básne sa dozvedáme, že pre V. Hoffmannovú je napísanie básne ako spoveď. „Nedokážem sa štylizovať do niečoho, čo nie je pravdivé, čo mi je cudzie. Nešlo by mi to. Preto hovorím o spovedi, ktorá by mala byť pravdivým odrazom vnútra. Chcem, aby báseň bola z čistého prameňa. Ak osloví aj iných, je to pre mňa satisfakcia.“ Hovorí tiež, že „každé slovo, ktoré má niečo vypovedať, osloviť niekoho, musí v človeku dozrieť. V mojom prípade tie slovíčka potom už len ľahúčko pozbieram ako mušle na brehu mora.“
Veronika Hoffmannová nepíše básne programovo, na počkanie, či na požiadanie. Niektorí autori potrebujú na vytvorenie básne hraničnú situáciu, ťažkú ranu osudu, či opustenosť. „I keď bolesť patrí k životu, nechcem o nej písať. O všetko pekné sa však rada vo svojich básniach podelím. Snažím sa aj v ľuďoch vidieť len to krásne. Nemám ružové okuliare, netvárim sa, že bolesť a utrpenie nie je okolo nás. Báseň by však mala byť nádej.“
Tieto slová zvláštne vyznievajú v prostredí, v ktorom sme sa s Veronikou Hoffmannovou stretli – v nemocnici. Práve tu totiž pracuje. Má teda na dosah spomínané bolesti a utrpenia ľudí. „Nemocnica je zaujímavé miesto. Človek do nej vstupuje s nádejou, nie vždy však z nej s nádejou odchádza. Život sa tu rodí, i zaniká,“ zamyslela sa poetka, ktorá pomenovala zbierku svojich básní Krehké rána. A nie náhodou. Ráno je podľa nej najkrajšou časťou dňa. „Ráno prichádza po tme, ktorá na človeka pôsobí rôzne. Ťažko v nej človek hľadá optimizmus a radosť. Ráno je však nádherné. Vždy si po prebudením spomeniem na mojich blízkych, na ľudí, ktorých mám rada. To je moja ranná modlitba.“
Práve „skvelým ľuďom v mojom živote“ venovala V. Hoffmannová aj svoju najnovšiu básnickú zbierku. Určite aj básnikovi a svojmu priateľovi Ondrejovi Čiliakovi, ktorí o nej napísal: Hoffmannovej svet sa zmestí do jednej malej krehkej dlane, a predsa je v ňom všetko životne dôležité, sú v nej všetci, ktorí chcú počúvať, snívať a milovať. Každá jej báseň je malou spoveďou, ktorá otvára naše oči, aby sme videli viac ako len slová, riadky a verše. Aby sme ich mohli počúvať „ako Božie slovo v každodennej nedeli.“