Vo vašich novelách sú dominantnou témou vzťahy – medziľudské v tom širšom slova zmysle a partnerské zvlášť...
- Je to tak. A prečo? Neviem to presne definovať, no myslím si, že každý autor píše zväčša o tom, čo ho zaujíma, alebo o čom rád číta. A mňa, asi ako každú ženu zaujímajú vzťahy, a najmä vzťahy medzi mužom a ženou, ale i dieťaťom a matkou, či otcom, vzťahy medzi kamarátkami. Baví ma ich rozoberať s blízkou priateľkou, či sestrou. Pre nás, ženy, sú vzťahy veľmi dôležité, je to akýsi mikrosvet, ktorý je častokrát oveľa dôležitejší, ako svet naokolo s tým, čo sa tam deje. Asi je to tým, že my ženy žijeme rodinou.
Ak sa nemýlim, tými, ktorí „kazia“ partnerské vzťahy, sú vo vašich príbehoch muži. Podvádzajú svoje manželky, nerešpektujú ich, nemajú pre ne pochopenie, opúšťajú ich. Opierate sa o osobné poznatky, že to v živote prevažne takto chodí? Neláka vás téma partnerkami ponižovaných a podvádzaných mužov?
- Chcela by som iba podotknúť, že nie vždy je to tak jednoznačné a nie vždy sú všetky osoby čierne alebo biele. V mojich knihách sú muži, ktorí možno podvedú svoju partnerku, no snažím sa to vykresliť napríklad aj s istým pochopením. Takou postavou je napríklad aj Miro v románe Za to mi zaplatíš! A vždy je tam nejaká rozporuplná ženská postava. Nechcem, aby vznikol dojem, že mám zlý vzťah k mužom. Mám ich rada, no jednoducho mám rada dramatický dej, preto majú možno v mojich knihách občas horší charakter. Hoci v živote to je asi vyrovnané, sú dobré ženy, i muži a naopak. Chyby vo vzťahoch robíme všetci. Poznala som aj dobré mrchy aj skvelých mužov.
Prezraďte našim čitateľom, o čom je román Nepýtaj sa, kde som.
- Hlavná hrdinka, učiteľka, sa po dvadsiatich rokoch vyberie s manželom na dovolenku bez detí. Hoci sa veľmi teší, nakoniec je pre ňu dovolenka sklamaním. Manžel stále číta, je a spí, číta, je a spí. Hoci ona čakala aj romantické prechádzky po pláži. Pohádajú sa a vracajú sa domov o deň skôr. Na diaľnici im dôjde benzín a jej manžel naskočí do okoloidúceho auta s tým, že sa o chvíľu vráti. Hlavnej hrdinke napadne myšlienka: čo keď sa nevráti? A on sa naozaj nevráti. A hoci predtým jej občas liezol na nervy, zrazu zistí, že bez neho je mimo a že už ani nevie, čo jej na ňom prekážalo.
S akou otázkou zo strany médií a čitateľov sa najčastejšie stretávate?
- Asi najčastejšie, ako sa píše román a kde nachádzam inšpiráciu. Na to odpovedám krátko a stručne – román sa píše tak, že si to človek odsedí na zadku, a inšpiráciu nachádzam všade okolo. Čítam časopisy, noviny, počúvam rozhovory ľudí. Takže v skutočnom živote okolo nás, ktorý mi dá prvotný impulz a ďalej zapojí fantáziu, čo má asi každý spisovateľ. Lebo bez nej by sa ním nestal.
Je o vás známe, že rada chodíte medzi čitateľov. Viete, na koľkých stretnutiach ste doteraz boli?
- Viac ako na dvoch desiatkach, no vždy je to radosť. Práve spisovateľstvo má oproti mojim bývalým povolaniam letušky a redaktorky tú nevýhodu, že spisovateľ je samotárom a na tých stretnutiach si všetko vynahrádzam. Mám rada ľudí a stretnutia s nimi sú vždy inšpirujúce.
Čo máte v pláne v najbližšom období?
- Keďže za dva roky a deväť mesiacov mi vyšli štyri knihy, mám pocit, že mám trochu nárok na oddych. Ale len tak sedieť ne-
viem, takže už mám v hlave ďalší námet, bude tiež o vzťahoch, hoci možno v trochu širších i historických súvislostiach. Okrem toho mám stĺpček v istých novinách, občas napíšem fejtón, či reportáž. V pláne mám detskú knihu i rodinnú kroniku. Už som si kúpila diktafón, chystám sa vyspovedať všetkých rodinných príslušníkov a zapísať historky pre moje deti, pofotiť miesta, odkiaľ pochádzajú ich predkovia. Plánov je dosť, len času tak málo...
