Pochmúrnu atmosféru tábora umocňovalo nielen škaredé a upršané počasie, ale aj známy nápis „Arbeit macht frei“, popod ktorý musel prejsť každý návštevník. Práca oslobodzuje. Áno, pokiaľ si pod oslobodením predstavíme smrť, často jedinú vykupiteľku týraných.
V celom tábore bolo cítiť smrť aj po toľkých rokoch. Z ciel, z dvetisíc kilogramov vlasov, z plynovej komory, z krematória, zo šibeníc, z mučiarní, z detských topánočiek, z fotografií... Ako na to bude reagovať dnešný mladý človek? Vzbudí to u neho súcit? Veď sa o ňom hovorí ako o necitlivom, vychovanom na televízii a počítačových hrách. A predsa. Hľadeli mlčky, neveriacky sledovali vystavené exponáty, prezerali si fotografie a zároveň počúvali otrasnú výpoveď z úst poľského sprievodcu: „Tu sa konali popravy zastrelením, tu nechávali väzňov zomrieť hladom, tu bývali, tu na nich robili lekárske pokusy, tu to, tam zase ono...“ Neobjavil sa ani jediný úsmev, ba naopak som si všimol, že niektorým sa leskli oči. Prvýkrát ma potešilo, že je niekto smutný. Znamenalo to, že si naplno uvedomujú, kde sa ocitli a že im osud miliónov obetí nie je ľahostajný. Bol som na nich pyšný a verím, že z nich vyrastú mladí ľudia, ktorí nedopustia opakovanie týchto zločinov a v tomto duchu budú vychovávať aj svoje deti. Pretože oni to videli, keď boli v Osvienčime.
