Ivana Halmová z Prievidze sa na narodenie svojho druhého dieťatka veľmi tešila. Rovnako i jej prvorodený syn Martin. Spriadali plány, čo všetko spoločne prežijú. Osud však chcel inak. Osud? Ivana s týmto tvrdením nesúhlasí. Otko sa narodil s detskou mozgovou obrnou. Nie vrodenou, bola dôsledkom dlhého a ťažkého pôrodu.
Tušila, že je zle
Keď sa dieťatko konečne narodilo, bolo hotovým valibukom. Otko meral 56 centimetrov a jeho hmotnosť bola 4330 g. Krásne veľké bábätko. Aj keď jej rôzne indície napovedali, že niečo nie je v poriadku, akosi si to nechcela pripustiť. Po chlácholivých slovách tesne po pôrode, že všetko bude v poriadku, sa postupne dozvedala krutú pravdu. Otkovi diagnostikovali detskú mozgovú obrnu, spojenie zažívacích ciest s dýchacími, trpel epilteptickými záchvatmi. Lekári mu nedávali veľkú šancu na život. Pár hodín po pôrode ho odviezli do trenčianskej nemocnice. Domov ho pustili tesne pred Vianocami, stále mladej mamičke tvrdili, že dieťa nie je vhodné na domácu starostlivosť. A tak bola s ním v nemocnici. Osem mesiacov si odsávala mlieko, len aby mal Otko to, čo mu najlepšie prospieva. Ani nie pol roka po narodení absolvoval prvú operáciu, poslednú v auguste 2004. Napriek nepriaznivým prognózam Otko oslávil v sobotu svoje desiate narodeniny. Je to zázrak? Nie, výsledok obetavej starostlivosti matky Ivany, starých rodičov, bračeka Martina a Ivana dodáva: „Aj pani doktorky Nataši Kuklovej. Veľmi nám pomáha.“
Veľký bojovník
Doktorka Kuklová hovorí: „Posledný rok je Oto stabilizovaný. Nik v to neveril. Každú chvíľu bol v nemocnici, zastavovalo sa mu dýchanie. Keď ku mne išli na vyšetrenie, už z diaľky som počula, že idú. Chrčal, ale strašne. Aj dnes je potrebné, aby mu odsávali hlieny, rozdýchali ho, keď sám prestane. Ani po operáciách nie je schopný sám konzumovať stravu, kŕmia ho sondou. Je to však veľký bojovník.“
Dnes už Otko dvakrát do týždňa navštevuje centrum Nový domov v Prievidzi. „Nakŕmim ho, prebalím, zaveziem do zariadenia a tri hodiny ho tam nechám. Niekedy mi zatelefonujú, aby som pre Otka prišla skôr, že je mrzutý, inokedy, aby som ho nakŕmila a nechala ešte tam. Sú to zlaté ženy, čo sa o postihnuté deti starajú,“ rozvravela sa Ivana Halmová.
Desaťročný Oto si vyžaduje neustálu starostlivosť. Vo dne, v noci. Kedykoľvek môže prestať dýchať. „Keď ho nepočujem, hneď k nemu utekám. Je však dobručké dieťa, veľmi málo plače. Pomáhajú mi rodičia, starší syn Martin, už aj sponzori. Bez ich pomoci by som to sotva zvládla, všetko je veľmi drahé. Veď aj elektrickú odsávačku hlienov museli malému kúpiť starí rodičia, z poisťovne sme na ňu príspevok nedostali. Rovnako to bolo aj s kočíkom pre invalidné dieťa. Ešteže už máme auto, ľahšie sa s chlapcom prepravím k lekárovi, či všetko povybavovať. Bez dohľadu nemôže byť ani sekundu.“
Neželajú si veľa
K narodeninám sa zvykne všetko len to dobré priať. Čo Otkovi zaželala jeho mamina? Aby sa nevzdával, stále bojoval o tento život. Všetci jeho blízki vedia, že ich miláčik nikdy nebude ako jeho rovesníci jazdiť na bicykli, hrať sa s počítačom, nikdy nepovie to krásne slovo mama. Za to sa však vie nádherne smiať, a z jeho modrých očiek sála neha, keď sa mu blízki prihovárajú.
Deti s diagnózami, aké má Oto, málokedy zostávajú v domácej starostlivosti. Potvrdila to aj doktorka Kuklová. „Ja mám okrem Otka na starosti ešte jedno dievčatko podobne postihnuté. Poznám však aj mamy, ktoré to vzdali a dali dieťa do ústavu, netrúfali sa oň postarať. Obdivujem Ivanu, čo všetko dokázala. Nezlomili ju žiadne prekážky. Spomenúť všetko, čo musela preskákať, by bolo dlhé rozprávanie.“