V rámci svojich možností sa i naďalej venuje turistike a cyklistike. Nie v pravom slova zmysle, ale na invalidnom vozíku. Na dvoch kolesách prebrázdil hornú Nitru, dokonca sa vydal aj na Budiš i do Kláštora pod Znievom. Nebolo to však bezpečné. Spôsobil si ľahšie i vážnejšie zranenia. Cyklistike sa už bude môcť venovať za iných kvalitatívne lepších podmienok.
Vodič z povolania Peter Mihalka aj po úraze rád zašiel za svojimi bývalými kolegami. Aj na invalidnom vozíku. Jedna jazda sa pre neho skončila skoro tragicky. Koleso vozíka sa zakliesnilo do koľajiska, spadol a skončil na operačnom stole. Azda práve tento fakt podnietil jeho spolupracovníkov, že sa rozhodli mu pomôcť. Dobre vedeli, že má dušu cyklistu. Vyhlásili zbierku. Prispeli odborári, odborový zväz, vodiči i ostatní zamestnanci spoločnosti SAD Prievidza, ako i jej vedenie, ale aj občania Prievidze. Dobrá vec sa podarila, a tak Peter Mihalka, i keď s omeškaním, ktoré spôsobili technické problémy pri výrobe tohto bicykla pre vozíčkarov, absolvoval na ňom prvú jazdu. Samozrejme za tými, ktorí na svojho kolegu nezabudli.
Nechce zavadzať
Do areálu prievidzskej „sadky“ dorazil Peter Mihalka. Čakali ho jeho kolegovia, priatelia. „Ahoj, Peťo,“ znelo vôkol neho. Všetci boli zvedaví, aká bola jeho prvá jazda, ktorú absolvoval na tomto nezvyčajnom vozidle. „Je to nové, nezvyčajné, budem si musieť zvyknúť. Aj ten kilometer, čo som teraz prešiel, mi dal riadne zabrať. Nie som trénovaný. Mám však z bicykla radosť. Budem sa snažiť na cestách nezavadzať, celkom však tomu nezabránim. Keď už na mňa niekto z kolegov na ceste zatrúbi, nech len slabúčko. Aby sme nerušili občanov, baníkov pred, či po šichte, spiace deti. Ja len ruku zdvihnem na pozdrav, nebudem odpovedať klaksónom,“ povedal Peter Mihalka.
Ľuďom treba pomáhať
Generálny riaditeľ SAD Prievidza Michal Danko mu poprial, aby sa zlepšila kvalita jeho života aj vďaka tomuto vozidlu. „S iniciatívou pomôcť Petrovi Mihalkovi prišli jeho bývalí kolegovia, tá myšlienka sa zrodila u nich. Keďže vyzbieraná suma nepostačovala, prispela na nákup bicykla aj naša akciová spoločnosť. Uvedomujem si, že nedokážeme pomôcť každému nášmu terajšiemu alebo bývalému zamestnancovi, ktorý sa ocitne v núdzi. Zároveň to však berieme ako precedens a výzvu ako ľuďom pomáhať.“
Petrova manželka Mária skromne stála opodiaľ. Zvláštny jas v jej očiach prezrádzal jej pocity. „Myslela som si, že ľudia sú ľahostajní a pozrite, ako úžasne solidárne sa zachovali. Už sa o Peťa nebudem musieť toľko báť. Hocikedy sa vydal na cestu, ja som ho nemohla sprevádzať, musím pracovať. Takto sa mu bude jazdiť bezpečnejšie.“
Splnený sen
Petrovi Mihalkovi sa vďaka solidárnosti splnil jeho veľký sen. Dnes ešte nevie, kam sa vyberie na prvú väčšiu cyklistickú túru. Musí trénovať a počkať na jarné slniečko. To mu však už dnes svieti v duši. Je šťastný a bohatý človek. Bohatý na priateľov a ľudí, ktorí mu nezištne pomohli.
