ch, ktorí nás predišli vo večnosti pominutia. A všimli ste si, že nie na každom hrobe horel plamienok spomienky? Áno, aj na našich cintorínoch sú hroby, ku ktorým nechodí už nikto. Človek, na ktorého si nespomenie už nik, odchádza do večného zabudnutia. No opustené nie sú len hroby, ale aj celé cintoríny. Často priamo pred našimi očami odchádzajú do zabudnutia cintoríny bývalej židovskej komunity v našom regióne.
Na Slovensku sa so Židmi stretávame prvýkrát v roku 1113 v Nitre. Veľký príliv zaznamenávame v 18. storočí, predovšetkým z Moravy. Na území obcí a miest žili pod ochranou kráľa a boli viac-menej trpení. Až v roku 1781 tolerančným patentom Jozefa II. dostali práva sťahovať sa do miest a vykonávať obchod i remeslá. Od roku 1787 si museli ponemčiť priezviská, od 1790 si mohli zakladať vlastné školy. Neskôr, zákonom z roku 1840, im rozšírili práva slobodného podnikania, od roku 1860 mohli nadobúdať nehnuteľnosti. K zrovnoprávneniu Židov s ostatnými národnosťami došlo v roku 1867, náboženskú slobodu dosiahli až v roku 1895. Pokiaľ sa na jednom mieste zišlo viac židovských rodín, zakladali si samostatnú židovskú náboženskú obec, spravujúcu cirkevné a všeobecné záležitosti, školu i synagógu. Menšie komunity na dedinách sa prihlasovali za členov týchto obcí vo väčších sídlach. Napríklad v roku 1920 boli na hornej Nitre tri židovské náboženské obce – v Prievidzi, Novákoch a Žabokrekoch nad Nitrou.
Židia si svoje cintoríny zriaďovali v blízkosti modlitební – synagóg, samozrejme, iba tam, kde to bolo možné. Na hornej Nitre sa vyskytujú na okraji obcí, i v značnej vzdialenosti od nich (Nováky). Ale aj Židia v Nitrianskom Rudne mali synagógu, no cintorín si nezriadili. Jednoduché náhrobníky majú tvary obeliskov alebo plochých tabúľ, jednoduchých alebo s bohatou plastickou architektonickou výzdobou. Nesú mená zosnulých, no väčšinou starozákonné vety v hebrejskom jazyku. Tradičnou súčasťou židovských náhrobníkov sú symboly. Častý je motív smutnej vŕby, symbolizujúci smútok, alebo dve dlane, vypovedajúce o múdrosti zosnulého. Pohrebný rítus v židovskej komunite mal svoje zákonitosti. Mŕtveho položili na dosku, umyli a odeli do bielych šiat, prikryli plachtou a čiernym plátnom. Hrobovú jamu vyložili doskami, spodok ostal voľný. Mŕtvolu spustili dolu, na chrbát, uzatvorili príklopom a zahádzali. Starostlivosťou o pohrebné obrady a správou cintorínov sa zaoberali spolky chewa kadischa. Tento spolok existoval do roku 1941 aj v Prievidzi.
Po nastolení tvrdých protižidovských opatrení boli komunity sústreďované do táborov a zväčša transportované do koncentračných táborov. Osamotené synagógy a cintoríny sa stali terčom rôznych útokov. Tak v roku 1941 prievidzskú synagógu zdemolovali prívrženci nacistov z N. Pravna. Keďže židovské komunity sa po vojne viac nevrátili do svojich pôvodných domovov, ich pamiatky spustli. Synagógy boli asanované, cintoríny sa stávali cieľom útokov vandalov i zlodejov. Množstvo židovských náhrobných kameňov skončilo po úpravách aj na našich cintorínoch. A to i napriek tomu, že pod nimi stále spočívali zosnulí. To je ale už vecou svedomia každého z nás. Prejdime sa teraz postupne všetkými židovskými cintorínmi v našom regióne.
Prievidza
U židovskej komunity v Prievidzi, ako pri jedinej u nás, poznáme presný dátum jej vzniku. Prvý Žid, Adam Rosenthal z Bánoviec nad Bebravou, sa tu usadil 29. septembra 1851. Postupne prichádzali ďalší a komunita sa rýchlo rozrastala. V roku 1870 tu žilo 203 Židov, v roku 1896 takmer 250, v roku 1921 už 306 a naposledy v roku 1942 až 420. Okrem synagógy a vlastnej školy mali v Prievidzi Židovský ženský spolok, zväz židovských sionistických žien WJCO, športový spolok Hagibor a oddiel židovských skautov Hašomer. Židia mali aj vlastnú banku – Obchodný a hospodársky úverový ústav i politickú stranu. K najznámejším prievidzským rodinám patrili Bienenstock, Blody, Braun, Diamant, Fischer, Freiberg, Fürst, Goldberger, Gömöri, Gubitš, Händler, Heber, Heumann, Holzer, Kellermann, Kalloš, Kohn, Kováč, Krammer, Löwi, Löwinger, Müller, Reif, Rosenthal, Singer, Spitzer, Straus, Vogel, Wagner, Weiss, Werner, Wlček, Ziegler, Deutelbaum z Kocurian, Finkelstein z Veľkej Lehôtky, Lang zo Žabokriek a Steiner zo Šútoviec. K prievidzskej náboženskej obci patrili aj Židia z okolitých obcí.
Židovský cintorín v Prievidzi bol založený v roku 1853. Rozkladal sa pod Banskou na ploche viac ako 800 m2 ohradenej kamenným múrom, od roku 1932 k nemu pribudla modlitebňa a byt správcu, ktoré stoja dodnes. Cintorín spravoval spolok chewra kadischa, ktorý mal aj pohrebný voz s príslušenstvom. Židovská komunita v Prievidzi sa po vojne neobnovila a cintorín pustol. Viackrát sa stal terčom vandalov i zlodejov, náhrobky končili i za hranicami okresu. Napokon v roku 1985 bol cintorín definitívne zlikvidovaný, náhrobné kamene uložené na kopy, odkiaľ boli opäť rozkrádané. Cintorín bol symbolicky, na malej ploche, opäť obnovený v roku 1994. Ústrednou stavbou je časť bývalej krypty rodiny Heumannovcov, okolo nej stojí 18 náhrobníkov, v nemeckom, maďarskom, slovenskom i hebrejskom jazyku. Pomníky patria rodinám Dietelbaum, Donáth, Kellermann, Löwy, Nussbaum, Nutter, Rosenthal, Rosenzweig, Schustek, Wagner, Weiss a Wolf. Ďalšie dva náhrobné kamene sú ešte zahrabané v zemi. Najstarší pochádza z roku 1884. V roku 1994 tu predstavitelia mesta odhalili pamätnú tabuľu obetiam holokaustu.
Nitrianske Pravno
Zmapovať históriu Židov v okolí Nitrianskeho Pravna je dnes zatiaľ najťažšie. V každom prípade ale aj tu, v prostredí obyvateľov nemeckej národnosti, sa usadili. Najpočetnejšia komunita žila priamo v N. Pravne, v roku 1870 počítala 20 členov, na prelome 19. a 20. storočia už 42. Židia tu mali vlastnú synagógu a cintorín, škola sa nespomína. Z usadených rodín tu žili Altstock, Bock, Felleif, Kellermann, Kohn, Mesner, Rosenthal, Stein a Weiss. Na okolí bola početná komunita v Kľačne (18 v roku 1870, 12 v roku 1898) s rodinami Ciller, Löwinger a Singer. Vo Chvojnici žila päťčlenná rodina Kellermannovcov, V Tužine Cheinsohn, Popper a Kellermann, v Malinovej Donáth. Tu počet židovských osadníkov poklesol z 11 v roku 1876 na 2 v roku 1898. No napríklad vo Vyšehradnom a Solke sa so Židmi nestretávame. Ako uvádzajú archívne záznamy, komunita zanikla už v priebehu roku 1939, kedy sa všetci Židia z okolitých nemeckých obcí museli vysťahovať.
Židovský cintorín v Nitrianskom Pravne leží na okraji obce, na svahu popri ceste do Tužiny. Neudržiavané náhrobné kamene boli devastované zrejme počas 2. svetovej vojny, murovanú ohradu poškodil zosuv. V roku 2007 bol cintorín z iniciatívy obecného úradu obnovený na pôvodnom mieste. Dnes je v zachovalom stave, viaceré náhrobky sú uložené na pôvodnom mieste. Prevažná väčšina z 32 zachovaných pomníkov v štyroch radoch je vyhotovená zo žuly, bieleho mramoru, zvyšok z pieskovca. Niektoré v tvare plochých tabúľ a obeliskov, pochádzajú z dielní kamenárskych majstrov Gejzu Haasa z Trenčína a Goldsteina z Hlohovca. Dominujú nápisy v hebrejskom jazyku, doplnené nápismi v nemčine. Zo zachovaných môžeme identifikovať hroby patriace rodinám Altstock, Bock, Ferderber, Gleisner, Kellermann, Kohn, Kramer, Lackner, Mandula, Popper, Spitz, Weiss a Wlcsek. Z ďalšej výzdoby je početné použitie smutnej vŕby, menej Dávidove hviezdy a štylizované slnko. Najstarší náhrobok pochádza z roku 1905.
Diviacka Nová Ves
Počiatky židovskej komunity v rudnianskej doline kladieme na začiatok 19. storočia. V roku 1828 boli Židia v Somorovej Vsi, o rok neskôr v Diviakoch nad Nitricou, v Diviackej Novej Vsi, Temeši a ďalších dedinách okolo roku 1858. Venovali sa prevažne obchodu. Centrom sa stala obec Diviacka Nová Ves, kde si okrem synagógy zriadili i cintorín. Ďalšiu synagógu postavili v Nitrianskom Rudne (1874). Z archívnych záznamov vieme identifikovať židovské rodiny v jednotlivých obciach: Fischer, Holz, Quittner, Reif, Schwarz a Wagman v Diviackej Novej Vsi, Engel vo Vrbanoch, Donáth, Schwartz a Wlcsek v Diviakoch n/Nitr., Rosenbaum v Ješkovej Vsi, Reitmann v Mačove, Braun, Feldmann, Gábor, Kohn, Spitz, Steiner, Werner a Weiss v N. Rudne, Šimko v Kostolnej Vsi, Fried v Liešťanoch, Herz a Neumann v Dobročnej, Gábor v Nevidzanoch, Gemeiner v Temeši, Haas v Čavoji a spolu s Braunom, Löwym a Spitzerom vo Valaskej Belej. Vo vestenickej doline žili rodiny Singer v Dolných Vesteniciach, Marmorstein v Horných Vesteniciach, Schlesinger v Dvorníkoch a spolu s Donáthom a Reichfeldom v Nitrianskych Sučanoch. Najviac Židov žilo v Diviackej Novej Vsi, Diviakoch n/Nitr., N. Rudne a N. Sučanoch. Ich počet sa pohyboval okolo dvoch desiatok. V roku 1942 žilo v oboch dolinách spolu 74 Židov.
Židovský cintorín v Diviackej Novej Vsi je zo všetkých na hornej Nitre najrozsiahlejší a v pôvodnom stave relatívne najzachovalejší. Leží na západnom okraji dediny. Jeho súčasťou sú základy domu rozlúčky. Rozsiahlosť cintorína podčiarkuje skutočnosť, že tu pochovávali Židov z celej rudnianskej i vestenickej doliny. V minulosti bol ohradený kamenným múrom. Náhrobky rôznych veľkostí z rôznofarebného mramoru, žuly a pieskovca majú tradičný tvar ihlanu alebo skromnejších plochých tabúľ. Pochádzajú z dielní kamenárov Haasa z Trenčína, Goldsteina z Hlohovca, Grünwalda zo Senice, Schwaba z Topoľčian a iných. Identifikované boli náhrobky rodín Bernath, Braun, Haas, Hecht, Herz, Kohn, Krebsz, Lang, Laufer, Prajzák, Schlesinger, Schwarz, Spitz, Werner a Zimbler. Prevažná väčšina kameňov má rozsiahle nápisy v hebrejskom jazyku. Výzdobu tvoria rôzne architektonické úpravy a štylizované kresby smutnej vŕby, dvoch spojených rúk, Dávidovej hviezdy i slnka. Cintorín v Diviackej Novej Vsi bol v minulosti poškodený, pomníky sú zväčša zvalené a polámané, viacero z nich bolo rozkradnutých. Najstarší určený náhrobník je z roku 1869.
Nováky
Prvý Žid sa v Novákoch usadil v roku 1820, bol ním Aron Jelinek. Postupne z okolitých obcí prichádzali ďalší. Venovali sa obchodu alebo vstupovali do služieb veľkostatkárov Majténi a Tarnóci. V Novákoch sa stretávame s menami rodín Donner, Fischer, Fischhoff, Fried, Grossman, Gutmann, Haas, Neumann, Rosennthal, Schanzer, Skrek, Weinreb, Weiss a i. Významnou osobnosťou bol rabín Jozef Meir Tigermann. Do posledného obdobia vytrvali rodiny Bock, Känzler, Löwy, Rosenzweig a Tomaschoff. Komunita tu mala synagógu (1870), školu i cintorín. Počet nováckych Židov nebol veľký, pohyboval sa od 33 v roku 1891, cez 29 v roku 1921, až po posledných 15 v roku 1942. Do miestnej náboženskej obce patrili aj komunity v okolitých obciach. V Horných Lelovciach žili rodiny Bock, Laufer a Wlček, v Laskári Reif a Wagmann, vo Veľkej Lehote Grott. Spolu nie viac ako 20.
Židovská náboženská obec v Novákoch mala v minulosti významné postavenie. Jej filiálkou bola dokonca aj Prievidza. Na miestny cintorín pochovávali prievidzských Židov až do roku 1853, kedy si vybudovali vlastné pohrebisko. Podľa záznamov, novácky židovský cintorín bol založený v roku 1826. Leží východne od mesta, na okraji lesa, vzdialený niekoľko kilometrov od centra. Je teda najvysunutejším cintorínom na hornej Nitre. V minulosti sa rozprestieral na ploche 50 x 50 m, obohnaný jednoduchou ohradou, jeho súčasťou bol aj dom rozlúčky. Podľa spomienok obyvateľov, nachádzalo sa tu 50-60 hrobov a spočinuli tu aj jedenásti Židia z tábora pri Laskári, ktorí zahynuli v roku 1944 pri prácach v kameňolome. Neudržiavaný cintorín bol značne devastovaný výstavbou technických zariadení nováckych baní a honosné mramorové i žulové náhrobky sa stali aj predmetom viacerých krádeží. V súčasnosti je identifikovaných jedenásť náhrobkov, dva z nich patrili členom rodiny Bock. Ostatné majú hebrejské nápisy alebo sú nečitateľné.
Zemianske Kostoľany
Počiatky židovskej komunity v tejto obci kladieme do začiatku 19. storočia. Hlavným podnetom na ich usadenie bola prítomnosť veľkostatkov rodín Kostoláni a Tarnóci. Židovskí osadníci si brali statky do nájmu alebo sa zamestnávali ako ich správcovia. Rastúca komunita sa presadzovala aj v obchode a rozširovala do okolia. Židia si tu v roku 1850 založili svoju náboženskú obec, do ktorej patrili okolité obce – Dolné Lelovce a oba Kamence. Postavili si aj synagógu a vlastnú školu. V Zemianskych Kostoľanoch bola početnou rodina Salzerovcov, k ďalším patrili Gemeiner, Vogel, Finkelstein, Schlesinger, Rosenzweig, Nagel z Oslian a Roth z Bystričian. V Kamenci pôsobili obchodnícke rodiny Gemeiner, Salzer a Känzler. Počet Židov v Z. Kostoľanoch postupne klesal, z 54 v roku 1870 a 52 v roku 1921 (čo bolo viac ako 10% obyvateľstva) až na 18 v roku 1938.
Cintorín židovskej komunity v tejto obci leží v tesnom susedstve železničnej stanice. Podľa časti zachovanej murovanej ohrady môžeme identifikovať jeho rozlohu na ploche 20 x 20 m. V hustom poraste stromov a krov je možné identifikovať celkom 15 náhrobných kameňov v siedmych radoch. Nápisy na kameňoch sú napospol v hebrejskom jazyku. Jednoduché tabuľové náhrobky sú zhotovené prevažne z pieskovca, sčasti z mramoru. Ich výzdoba je jednoduchá, okrem nápisov obsahujú šesťcípe hviezdy. Cintorín je rovnako ako ostatné židovské pamiatky v regióne v devastovanom stave, jeho skazu urýchlil zosuv skládky popolčeka v Dolných Lelovciach v roku 1965.
Oslany
Toto, kedysi významné sídlo, bolo od roku 1803 sídlom okresu. Odvtedy môžeme datovať zvýšený príliv Židov do Oslian. Vzrastom počtu členov komunity v mestečku pribudla synagóga, škola i cintorín židovskej náboženskej obce. Počet Židov v Oslanoch neustále narastal, z 89 v roku 1870 až na 136 v roku 1898. Aj v okolitých obciach ich žilo viac ako dvesto. V 30. rokoch minulého storočia ich bolo už len 60. V Oslanoch žili židovské rodiny Diamant, Ente, Gertler, Gottlieb, Hoffmann, Holz, Kohn, Lang, Nagel, Rozenberger, Schlesinger, Schwarz, Steiner, Wagmann, Weinberger, Weiss, Werner a Wertheimer. V Hornej Vsi bola rodina Fischer, v Bystričanoch Bienenstock a Engel.
Cintorín židovskej náboženskej obce v Oslanoch ležal na východnom okraji obce. Podľa údajov z obecnej monografie ležal za rybníkom, v blízkosti objektov bývalého obuvníckeho družstva. Početné židovské rodiny tu mali honosné náhrobníky z mramoru i skromnejšie z pieskovca. Po zániku komunity cintorín pustol a ani on sa nevyhol rozkrádaniu. Ruiny, ktoré ostali, boli definitívne zlikvidované okolo roku 1970.
