, nieto ešte na koníčky. Realizovať sa začal až na dôchodku.
Podľa slov M. Uhliara sa za celý život naštudoval viac než dosť, rezbárstvo je jeho zábavou namiesto univerzity tretieho veku. Vždy mal k umeniu blízko, ale práve kvôli nedostatku času sa mu nevenoval. Aj napriek tomu, že sa rezbárstvom zaoberá len štyri roky, jeho diela sú nápadité a plné fantázie. Žiadnej soche nechýba myšlienka či posolstvo. S drevom pracuje výlučne v zimných mesiacoch, kedy mu odpadnú niektoré povinnosti okolo domu a záhrady.
Na každej soche sa učí a vychytáva vlastné chyby, získava skúsenosti. „Nikdy som neštudoval odbornú literatúru, považujem sa za samouka. Jedného dňa som zobral do ruky polienko a dlátko a odvtedy stále skúšam, čo dokážem,“ vysvetľuje Milan Uhliar. Jeho tvorba nemá žiadne vyhranené a špecifické znaky. Tvorí tak, ako sa mu to páči, podľa svojich pocitov. Inšpiruje sa bežným životom, hlavnými témami jeho diel sú ľudia, ich nálady, pocity, remeslá či náboženstvo. Čokoľvek, čo ho osloví a citovo na neho pôsobí. Všetky diela niečo vyjadrujú. Každé má svoj malý príbeh, svoju dušu a zmysel.
Veľký dôraz kladie na materiál: „Tvorím z lipového dreva, musím však čakať štyri roky, kým správne vyschne, aby sa s ním dalo dobre pracovať.“ Aj tak sa mu už niektoré rozlúpli a znehodnotili, nikdy ho to však neodradilo. Jeho zbierku tvorí takmer tridsať diel rôznych veľkostí a námetov. Mnohé z nich zdobia záhradku a dom, niektoré venoval do Čiech a rodine do Martina. Mal aj svoju prvú výstavu v Zemianskych Kostoľanoch pri príležitosti Mesiaca úcty k starším. Stretol sa s mnohými pozitívnymi ohlasmi a podporou okolia, čo ho veľmi teší.
Blíži sa zima a Milan Uhliar sa opäť vráti k práci. Rád by vytvoril sochu v životnej veľkosti a chce sa vrátiť k svojmu detstvu. Na toto obdobie intenzívne spomína a rád by zobrazil témy z detstva, kedy, ako sám tvrdí, zažil veľa príjemného.
