v Černovej, sa staneme svedkami jej zrodu. Vonkoncom nie bezproblémového, jednoduchého, ale plného otázok a bielych miest na mape poznania.
Akú farbu mali jeho oči?
Ako sa výtvarník Marek Dolník dostal k tejto „práci“? Oslovil ho investor, zástupca mesta Ružomberok. Poznali jeho prácu, dôverovali mu a uspel aj v konkurze. Pre mladého muža začínalo obdobie poznávania. „Andrej Hlinka bol krásny človek, na tú dobu vysoký, vždy na fotografiách vyčnieval nad ostatnými ľuďmi. Zohnal som si potrebnú literatúru a už počas dovolenky pri mori študoval a študoval. Pre mňa to bola výzva, vnímal som ho nie ako politika, ale ako človeka. Aj som ho stvárnil vo veku, keď ešte nebol taký známy, v čase černovskej tragédie, keď mal 43 rokov,“ rozvíja niť spomienok Marek.
Nebolo to jednoduché. K dispozícii mal len niekoľko retušovaných čierno-bielych fotografií a posmrtný odtlačok jeho hlavy. Začal hlavu modelovať, z modelov sťahovať formu. „Hlava, ktorá je na figuríne, nebola prvá, hádam až siedma. Bolo fajn, že som mal okolo seba ľudí, pomáhali mi robiť korekcie. Najmä moja manželka Beatka. Inak by som mohol zablúdiť,“ zamyslí sa a prezradí ďalšiu dilemu, ktorú museli vyriešiť. Akú farbu mali oči Andreja Hlinku? Našťastie sa obrátil na odborníka, ten bez zaváhania povedal – šedozelené. Bol to protetik, s dlhoročnou praxou, z poznaného to dokázal presne určiť. Ďalšou úlohou bolo určiť výšku Andreja Hlinku. Nikde sa o tom nedočítal, pomohol si však. „Doma som si nakreslil pôdorys truhly, v ktorej pochovávali tohto kňaza a politika. Na jednu stranu som položil topánky, na druhú hlavu a zmeral som to. Dnes viem, že Andrej Hlinka meral 182 centimetrov.
Prvá sa obetovala Klára
Keď sa výtvarník rozhodol, že vlasy na Hlinkovej hlave budú pravé, nevyužil parochňu, teda schodnejšiu cestu, netušil koľko to dá práce. „Prvé vlasy obetovala moja jedenásťročná dcérka Klára, zvyšné sme zbierali po holičstvách a kaderníctvach. Obrovskú robotu urobila Petra Matúšová z Bojníc. V lete pred prázdninami som jej odovzdal hlavu a ona dva mesiace lepila vlas k vlasu. Piplavá robota. Stihla to však akurát,“ spomína Marek Dolník. Potom sa ujala svojho žezla holička Alžbeta Švecová, s dcérou Adrianou. Nemala strach, podľa fotografií ho strihali, kulmovali, skrátka robili mu účes. „Bolo to zložitejšie než som si myslela. Z jednoduchého dôvodu. Vlasy boli lepené, nedali sa tak dobre rozčesať. Ale zvládli sme to, i keď nám trvalo dve hodiny, kým sme spravili Hlinkovi účes, a to sme robili dve.“ Keď sa už dívali na hotovú podobizeň, všimli si, že má inak klenuté obočie, ako na fotografiách. Našťastie sa to dalo ešte skorigovať,“ zaspomínala si Alžbeta Švecová. Považovala to za peknú prácu, len ju mrzí, že v televízii neukázali detail voskovej hlavy, iba celú figurínu.
Vosk vždy neposlúchal
Vosk je najvhodnejší materiál na stvárnenie ľudského tela. Vedel to aj Marek, netušil však, že vie byť aj neposlušný. A tak nasledovalo niekoľko desiatok skúšok, kým sa priblížil k realite. Dva mesiace trvalo, kým bol s výsledkom spokojný. Z vosku sú však len viditeľné časti sochy.
Azda pri každom kroku, súvisiacom s tvorbou sochy Andreja Hlinku, sa vyskytli otázky. Odpovedať na ne chcelo premýšľať, pýtať sa, hľadať. Bolo to tak aj s reverendou, do ktorej je socha odetá. Dať ušiť novú, alebo niekde zohnať takú, čo sa už používala? Nakoniec im ju daroval 98-ročný kňaz z Heľpy.
„Posledným atribútom bol postoj Andreja Hlinku. Mysleli sme si, že bude mať v rukách bibliu. Bol však nielen kňazom, ale aj politikom, vzdelaným človekom. Tak sme mu do ruky dali noviny. Originálne, z roku 1927.“ Končí svoje rozprávanie o zrode sochy v životnej veľkosti jej autor a zhŕňa: „Bola to pre mňa výzva, bol som v pravý čas na pravom mieste. Keby to tak nebolo, asi by som sa dnes pozeral na sochu od iného autora. Je nám však za sochou ľúto. Andrej Hlinka bol dlho členom našej rodiny, zostalo po ňom prázdno.“
