ých patril tridsaťtri rokov.
Zbierka Jána Procnera má okolo stopäťdesiat kusov, z toho 66 z nich má doma, vo svojej dielni a múzeu, ktoré je známe široko ďaleko. Návštevníci v ňom nájdu všetko, čo mapuje baníctvo v Handlovej a na hornej Nitre. Umelcove diela sú vystavené v mnohých kútoch Slovenska, tvoril dokonca pre film a televíziu.
Handlovského rezbára ľudia poznajú ako autora plastík, ktoré sú dynamické a vyjadrujú pohyb. Každej z nich predchádza myšlienka alebo nápad, ktorý vypovedá o nejakej udalosti či skutočnosti. Ako tvrdí sám rezbár, „neviem tvoriť len tak, bez inšpirácie. Každú postavu vždy precítim a má pre mňa určitý zmysel. Tváre odzrkadľujú povahu baníkov.“ J. Procner má vlastný špecifický rukopis. Neriadi sa konvenciami a nedodržiava žiadne zásady. Preto bol vraj v minulosti umelcami považovaný za príklad toho, ako sa umenie nemá robiť. Aj napriek tomu má svojich priaznivcov a jeho diela reprezentujú náš okres po celej krajine. Svojho štýlu sa vzdať nemieni: „Vždy mi záležalo na rukách ako symbole. Chcem vykresliť silné a mohutné ruky baníkov, živiteľov rodín. Preto majú niektorí radšej len štyri prsty ako dengľavú nevýraznú ruku, aj keď s piatimi.“
Baníctvo dýcha zo všetkých Procnerových plastík. Niektoré sú veselé, iné smutné, podľa toho, čo rezbára v tej dobe ovplyvnilo. Jeho posledná plastika je poznačená ostatnou nešťastnou udalosťou v Bani Handlová. Lepšie povedané, akoby socha nedávnu tragédiu predznamenávala. „Dva dni po jej dokončení zahynul handlovský baník v podzemí,“ vysvetľuje J. Procner a dodáva: „Moja najnovšia socha zobrazuje svätú Barboru, patrónku baníkov, ako jednému z nich zakrýva ústa. Symbolizuje to pocit, že svätica baníkov prestala chrániť a snahu, aby o tom nikomu nehovorili.“ Socha je vyrobená zo stromu, ktorý zlomila výchrica. Rezbár tvrdí: „Nechcel som ho nechať zaniknúť. Nech radšej takto ´žije´ a vypovedá o nešťastí, ktoré sa naposledy v bani stalo.“
Tieto pocity sú vzhľadom na počet obetí banských nešťastí oprávnené. Veď od roku 1915 našlo smrť pod zemou 259 mužov, skutočne to vyzerá, akoby sa im ich ochrankyňa otočila chrbtom. Táto myšlienka je symbolická. Ján Procner si však myslí, že „baňa sa k ľuďom správa tak, ako oni k nej. Musíme sa prispôsobiť prírode a počúvať ju. Baňa žije a my by sme sa mali snažiť zachytiť signály, ktoré k nám vysiela a predísť tak mnohým nešťastiam.“ Obáva sa však, že baníci sa tak zmenili, že Barborine náznaky nerozpoznajú. „Ľudia nevnímajú varovné signály, pretože stratili cit pre prírodu,“ sklamane dodáva Ján Procner.
