Drevené figuríny, oblečené v odevoch, aké sa v čase vojny nosili, názorne ukazujú na akom minimálnom priestore sa transporty realizovali. V jednom vagóne malo byť 40 ľudí, no často ich bolo raz toľko, či dokonca až 150! Neraz i s dobytkom a s množstvom batožiny. V zime cestovali v ukrutných mrazoch, v lete zas v neznesiteľných horúčavách. Neraz i trinásť dní v kuse. Všetci mali na tento čas k dispozícii jedno jediné vedro vody. Telesné potreby museli vykonávať rovnako vo vagóne, pred zrakmi ostatných... Všetky tieto informácie sa dozvedajú návštevníci v pocitovom vagóne, keď sa po vstupe do neho zatvoria dvere.
K ťažko opísateľnej atmosfére prispieva aj krátky film s výpoveďami ľudí, ktorí transporty počas vojny zažili. Ich rozprávanie je plné emócií, podfarbené hudbou a dobovými filmovými ukážkami zverstiev páchaných na Židoch. „Odpustiť, ale nezabudnúť... Chcem byť úprimná... Neviem, či som odpustila...,“ znejú záverečné slová dokumentu, vyslovené ženou, ktorá okúsila krutosť fašizmu na vlastnej koži.
„Asi pätnásťminútový dokument je mimoriadne silný. Videla som ho niekoľkokrát, no vždy som pri ňom prežívala silné emócie,“ prezradila lektorka Miriam Šovčíková z Obchodnej akadémie v Prievidzi, ktorá sprevádzala návštevníkov vo vagónoch. Podobné pocity mala aj Nikoleta Oršulová z prievidzského gymnázia. „Množstvo nových informácií o holokauste som sa dozvedela už pri študovaní textov, ktoré som prezentovala návštevníkom. Pohybovať sa však po vagónoch a myslieť na všetko, čo sa v nich dialo, bolo silným zážitkom. Mrzí ma však nevhodné správanie niektorých mladých ľudí. Neraz sa uškŕňali pri drsných scénach znázorňujúcich utrpenie Židov.“
Učiteľka dejepisu zo Základnej školy na Ul. Šafárika v Prievidzi navštívila expozíciu s viacerými skupinkami žiakov. „Prečítali sme si s nimi veľmi silné výpovede ľudí, ktorí transport prežili. Už to na nás zapôsobilo. Všetko sa však znásobilo v pocitovom vagóne, keď sme sa ocitli za zatvorenými dverami... Prežívali sme to naozaj intenzívne. S jednou skupinkou sme aj po návrate do školy ešte dve hodiny diskutovali o všetkom, čo sme videli a prežili. Ako učiteľka dejepisu oceňujem tento projekt. Určite žiakom takéto oboznámenie s holokaustom dá viac, ako môj výklad pred tabuľou.“
A čo samotní žiaci? „Video v pocitovom vagóne ma dojalo. Je to pre mňa silný zážitok,“ vyznala sa Soňa z Diviak nad Nitricou. Jej spolužiak Ľubomír Kohút doplnil: „Páči sa mi, že výstava je nainštalovaná vo vagónoch, v autentických priestoroch, v ktorých sa transport realizoval. Určite by sme všetko tak neprežívali v nejakom klasickom múzeu.“
Takýchto, či podobných výpovedí sme z úst návštevníkov vagónov počuli v Prievidzi neúrekom. „Veríme, že tí, ktorí všetko pozorne počúvali a sledovali, si z vagónov čosi odniesli. Okrem informácií snáď aj silné zážitky a emócie,“ uzavreli lektorky.
Autor: mak
