Za všetko môže starká
Za všetko, čo dnes Helena Šagátová dokáže s ihlou a bavlnkami vyčariť, ďakuje svojej starej mame Františke Chudej. Žila vo Valaskej Belej, na laze Jagnušin. Keď mala Helenka deväť-desať rokov, začala ju starká učiť vyšívať. Rôznymi technikami. Chcela ju „vypraviť“ do života tak, ako sa na dievku patrí a zasvätila ju do tajov belianskej výšivky. Helenke však učarovala krížiková technika. Spočiatku vyšívala vzory z belianskych krojov na rôzne obrusy. Postupom času ich zamenila za rôzne motívy kvetov, krajinky, zvieratá, ovocie i detské obrázky, zátišia. Za štyridsať rokov, počas ktorých sa venuje vyšívaniu, spod jej rúk vyšlo už viac ako päťsto všakovakých výšiviek. Mnoho ľudí sa môže pochváliť, že im pani Helena venovala vianočnú alebo veľkonočnú dečku. „Veľa výšiviek som podarovala, teší ma, keď nimi urobím niekomu radosť a viem, že vždy keď dečku alebo obrázok zoberie do rúk, si na mňa spomenie,“ skromne vraví pani Helena a dodáva, že „knihy sú mojou radosťou a vyšívanie relaxom“. Mimochodom knihy. Nečudo, že zohrávajú v jej živote významné miesto. Okrem toho, že pracovala ako ekonómka v jednej prievidzskej spoločnosti, pôsobila aj ako vedúca kníhkupectva v Bojniciach. „Splnil sa mi jeden z mojich snov, do práce som chodila s radosťou. Škoda, že predajňu zrušili. Knihy sú však stále súčasťou môjho života.“ Nie sú to len slová, pretože domácnosť Heleny Šagátovej naozaj pôsobí ako jedna veľká knižnica, prizdobená množstvom zarámovaných vyšívaných obrázkov.
Hela – krížiková krása
Za štyri desaťročia sa v dome Heleny Šagátovej v Kostolnej Vsi nahromadilo mnoho časopisov, venovaných vyšívaniu. „Mala som v tom už chaos, keď som chcela nájsť nejaký vzor, dlho mi to trvalo. A tak som ich roztriedila, mám z nich samostatné albumy, viem do ktorého mám siahnuť, keď niekto odo mňa pýta nejaký motív,“ vysvetľuje pani Helena. Jej práce sú originály, nikdy nevyšije dva rovnaké obrázky, sú to malé umelecké dielka. Ona síce vyšíva bez predlohy, prečo by však iným nepomohla, keď si chcú spraviť podobný obrázok.
Helena Šagátová spojila starú vyšívačskú techniku s modernejším uplatnením. Aby ani rokmi nezanikla, rozhodla sa vydať svoju prvú knihu Hela – krížiková krása, v ktorej chce zverejniť po prvýkrát svoje ručné práce. Je obdivuhodné, že napriek úskaliam, negatívnym reakciám, s ktorými sa stretla pri „zháňaní sponzorov“ ju optimizmus neopúšťa. Je v nej úžasná viera, že kniha raz uzrie svetlo sveta. „Dobrá vec sa posúva dopredu sama, časom sa určite niekto nájde, kto bude ochotný investovať do knihy, ktorá tu zostane, aj keď tu už my nebudeme. Bude posolstvom pre nové generácie, žriedlom poznania a šíriteľom ľudového umenia. Na našich predkov, spôsob ich života by sme nemali zabúdať. Verím, že po nej siahnu ľudia, ktorí majú krásnu dušu.“
Aby nevandrovali ako žobráci
Aj keď je vyšívanie alfou a omegou života Heleny Šagátovej, myslí aj na iných. Na remeselníkov. Rada by zriadila malú predajňu, niekde v centre Prievidze, alebo v inom meste, kde by ľudoví umelci z nášho regiónu prezentovali svoje výrobky. „Sú to v podstate chudobní ľudia, bohatí však duchom. Keby mali kde ponúknuť svoju prácu, nemuseli by ako žobráci putovať z jarmoku na jarmok, len aby získali zopár korún na svoju obživu,“ vysvetľuje svoj zámer pani Helena. Podľa jej predstáv by sa v obchodíku predávali aj knihy, informačné materiály o regió-
ne a určite by prispel k jeho zviditeľneniu. Zatiaľ však môže o svojich zámeroch hovoriť len v teoretickej rovine. Niet priestorov, a keď by sa aj našli, za ich prenájom pýtajú veľa peňazí. Možno vám zíde na um, že by mohla osloviť Ústredie ľudovej umeleckej výroby. Jeho zástupcovia si k nej našli cestu, no odmietla. Nechce produkovať výšivku za výšivkou, ktorá by v ÚĽUV-e mala vysokú cenu a bola by pre prostých ľudí nedostupná. A o to jej nejde.
Ručné práce neresťou
Povraveli sme o mnohom. O dcérach Lenke a Monike, ktoré tiež naučila vyšívať. Ale najradšej majú vo svojich izbách mamine výšivky. Lenke najnovšie pribudli do zbierky vyšité Muchove obrazy Ametyst, Rubín, Topas a Smaragd, Monike učarovali zvieratá. Tiger, ktorý sa na vás pozerá zo steny, je ako živý. Chvíľami sa zdá, že na vás z obrazu vyskočí...
Spomínali sme už rôzne motívy, ktoré Helena Šagátová krížikovaním stvárnila. Excelentne, na rube nenájdete jediný uzlík, lebo konce bavlniek podvlieka pod už vyšité časti námetu. Videli sme, že je to skutočne tak na naopak zarámovanom obraze. Aj keď sa na nás pozeral rub obrázku, nenašli sme na ňom jediný uzlík.
Kedy berie pani Helena výšivky do rúk? „Každý deň. Nech už mám neviem koľko povinností, čas si musím vždy nájsť. Keď vyšívam náročnejší vzor, tak po polhodine ho vymením za iný. Alebo monotónny. Keď som robila obrázok s poľovníckou tematikou mala som sedem odtieňov zelenej a päť odtieňov hnedej farby, a tak sa mi rýchlo unavili oči. Chvíľu som si oddýchla a ukladala krížiky na plátno opäť. Raz darmo, ručné práce sú mojou neresťou.“ Krásnou neresťou, z ktorej vzišlo aj jej krédo: Prežiť spokojný život môže len vnútorne šťastný človek. Helena Šagátová z Kostolnej Vsi k takým ľuďom bezpochyby patrí.
