Aká bola tvoja cesta do speváckej súťaže?
Spieval som od malička, vystupoval som na podujatiach, zúčastnil som sa na súťažiach. Už pri prvej Superstar som si povedal, že keď dovŕšim potrebný vek, prihlásim sa do nej. No keď som mal ísť na konkurz, veľmi sa mi nechcelo. Povzbudili ma však priatelia, známi, rodina. Vraveli, že na to mám.
Stal si sa prvým Hornonitranom, ktorý sa v Superstar dostal tak ďaleko. Čakal si to?
Vôbec som s niečím takým nepočítal. Nemyslel som, že by som sa vôbec mohol vtesnať do stovky. Samozrejme, tento úspech ma potešil. Veď byť medzi osemnástimi najlepšími na Slovensku je skvelé.
Kým diváci sledovali jednotlivé kolá súťaže v septembri, vy, speváci, ste ich absolvovali už v lete. Aké bolo čakanie na ďalšie pokračovanie?
Trvalo to naozaj dlho. V divadle sme spievali už začiatkom júla. Vedeli sme, kto postúpil. Podľa zmluvy sme však o tom verejne hovoriť nemohli. No mojim blízkym som to, samozrejme, prezradil.
Napriek tomu, že si sa dostal veľmi ďaleko, predsa si vypadnutie prežíval emotívne, so slzami v očiach.
Čakal som, aj podľa hodnotenia poroty, že možno vypadnem. Nechcel som plakať, no nedokázal som to udržať. Bola to spontánna reakcia. Mal som totiž v úmysle zaspievať záverečnú labutiu pieseň. No nešlo to. Vždy som sa správal spontánne. Aj keď som sa neustále smial a zabával. Mnohí mi písali, že sa pretvarujem. No nebolo to tak. Vždy keď som vstúpil na pódium, totálne som sa odviazal, išiel som na plno. So spevom, tancom, gestami, úsmevmi.
Superstar je už pre teba minulosťou? Čo ti dala táto súťaž?
Boli to jednoznačne najkrajšie dni môjho života. Atmosféra, ľudia okolo mňa, všetko bolo skvelé. Nikdy nezabudnem, ako sme si všetci semifinalisti po večeroch spoločne spievali. V médiach sa objavovali informácie, že si nerozumieme a závidíme si, no nebola to pravda. Všetci mi budú chýbať. Nezabudnuteľné však boli aj samotné vystúpenia pred divákmi a televíznymi kamerami. Sú to nezabudnuteľné zážitky.
Keď Adela Banášová oznámila, že si vypadol, najviac sa rozplakala asi Vierka Berkyová. Rozumeli ste si?
Áno, skamarátili sme sa. Ešte aj v hoteli sme spolu obaja plakali. Bude mi chýbať. Určite ju však budem podporovať a držať jej palce, aby to dotiahla čo najďalej.
Je výborné mať počas takejto súťaže podporu. Ty si ju cítil od svojho okolia?
Určite áno. Veľkou oporou mi bola moja rodina, no podporovali ma aj kamaráti, známi. Mnohí oceňovali, že som urobil dobré meno nielen Košu, ale aj Prievidzi a celému regiónu. Dozvedel som sa tiež, že v prvom semifinálovom kole sa moji spolužiaci zložili na tisíckorunový kredit, aby mi mohli posielať hlasy. To je predsa skvelé.
Spomenul si spolužiakov. Kedy sa vraciaš do školy? Tešíš sa už?
Od začiatku septembra som bol v škole veľmi málo, pretože okrem účinkovania v Superstar som mal aj zdravotné problémy. V týchto dňoch však už na vyučovanie do Obchodnej akadémie v Prievidzi prídem. Mám čo doháňať. Priznám sa, že sa mi do toho veľmi nechce. (smiech)
Za veľmi krátky čas si sa stal keď nie populárnym, tak určite známym. Ako sa ti to páči?
Vždy som chcel predovšetkým spievať. Po popularite som netúžil. Myslím si, že keď sa nejaký mesiac neobjavím na televíznej obrazovke, že to všetko opadne. Ale je to zvláštne, že vás ľudia spoznávajú, pozerajú sa na vás, chcú od vás autogram, či spoločnú fotografiu.
Pre divákov si bol medzi ostatnými semifinalistami ľahko identifikovateľný aj vďaka šilkovke, či šatke.
Keď niečo nemám na hlave, ako by som na sebe nemal nič. Šiltovky ku mne patria. Keď by som sa dostal do finálovej desiatky, pravdepodobne by som vystupoval bez nej, ľudí by som prekvapil. Chcel som to urobiť už pred semifinále, no s režisérom som sa nakoniec dohodol, že budem vystupovať v šiltovke alebo šatke.
V najbližšom čase ťa čakajú predovšetkým školské povinnosti. Aké sú však tvoje predstavy do budúcnosti?
To, čo by som chcel v živote robiť, je jednoznačne spievanie. Či to však bude možné, neviem. Keby som dostal nejakú ponuku... No už počas školy by som sa chcel zlepšovať v speve, ale aj v tanci. Hip-hop, je môj štýl, ktorý mám rád. No spievam skladby, ktoré sa mi páčia, nemusia byť hip-hopové. To sa občas nepáčilo aj porotcom, tvrdili, že „to nie je môj štýl“. Ja chcem mať však v prvom rade radosť zo spievania. To je pre mňa podstatné.
