Na tajomný dom s klobúkom farby jesenného lístia padá súmrak. Je to dom doktora Grubera. Tichá voda rieky Handlovky, obmývajúc základné kamene neďalekého kamenného mosta, zurčí Osudovou. Ta-ta-ta-tá, ta-ta-ta-tá. Staviteľ Engliš naťahuje krok. Jeho najlepší priateľ Aladár Gruber neznáša neskoré príchody, ako v ambulancii, tak aj v súkromí. Je prísne dochvíľny. Už týždeň nehrali svoju partiu „mariášu“, ktorú hrávajú spolu už roky. Už roky, nazývajú „mariášom“ svoje akademické dišputy o hľadaní pevných bodov, či už v duši človeka alebo nekonečne vesmíru. Hľadajú, protirečia si a tokajské víno, ktoré má doktor Gruber najlepšie v celej Prievidzi, ubúda zo sklenej karafy.
Staviteľ Engliš si na dnešný „mariáš“ pripravil 23. štvorveršie z Nostradamových proroctiev. Má ho v pamäti celý aj s dikciou. Opakuje si ho:
Po veľkom utrpení ľudstva, ešte väčšie
Sa priblížia, keď veľký cyklus storočí sa obnoví
Bude pršať krv, mlieko, hlad, vojna a nemoc:
V nebi uvidíme oheň nasledovaný iskrivou stopou.
Píše sa rok 1924. Na všetky slovné spojenia si staviteľ pripravil logické vysvetlenia. Len jedno mu nejde do hlavy. Práve to, že po veľkom utrpení ľudstva ešte iné, väčšie sa priblíži. Len nedávno skončila vojna a mala by začať nová, ešte strašnejšia? – Kladie si sám sebe otázku. S doktorom Gruberom hádam vyriešia aj tento tvrdý oriešok. Najskôr mu však musí vyčítať ďalší z jeho morbídnych nápadov. Oceľové ostne na múriku okolo celého jeho pozemku. Má na to dôvod. Jeho najlepší predák v kameňolome už tri dni neprišiel do roboty. Vraj musel ošetrovať svojho syna, ktorý sa na ne napichol. Dobre vie, že doktor Gruber odvrkne – Exodus číslo sedem. Dobre vie aj to, čo mu odpovie: „Tvojim jablkám žiadne dieťa neodolá.“
Staviteľ Engliš otvára vysoké, kované dvere, najmenšiu časť vstupnej brány. Vo dverách domu ho víta doktorova gazdiná s veľkou bradavicou na nose. Ľudia ju prezývajú smutná vŕba. Ale len dovtedy, pokiaľ nepotrebujú jej pomoc. Je to totiž vychýrená pôrodná babica a nejednému Prievidžanovi pomáhala s príchodom na tento svet. Staviteľ si odkladá svoj klobúk, dovoz z Viedne, na repliku ľudskej kostry. Obraz ľudskej kostry v čiernom klobúku hovorí o pominuteľnosti ľudského jedinca v čase a priestore.
„Pán staviteľ, dohovorte pánovi doktorovi. Už druhý deň je zavretý v tej svojej veži mlčania, odmieta jesť a piť,“ hovorí gazdiná.
„Aj tak si nedá povedať, vnútorná potreba hľadania je silnejšia,“ nestačí dokončiť myšlienku. Z vnútornej časti domu vychádza doktor Gruber. V jeho očiach, ukrytých za hrubými sklami okuliarov v zlatom ráme, horí oheň nepokoja. Oheň geniality a pokory.
„Aladár, Aladár, čo si to za človeka! Na jednej strane liečiš trachóm, tuberkulóze vykrúcaš krk, ako zápasník Freštenský, bezplatne liečiš tých, čo to najviac potrebujú a na druhej strane si dáš urobiť na múrik okolo svojho domu železné ostne. Deti z Pieskov si na nich párajú zadky a následne moji najlepší majstri nechodia do roboty,“ spustil staviteľ Engliš namiesto pozdravu. Oni dvaja si už na formality dávno nepotrpia. „Číslo sedem, Deuteronómium, rajské jablko, Paridovo jablko, zlaté jablká zo záhrad Hespiridiek, kráľovská insígnia, jablko Wiliama Tella, Newtonovo jablko... Mám pokračovať?“ pýta sa doktor Gruber.
„Nie, nemusíš, na dnešný mariáš mám ľahšiu tému, a to Nostradama,“ hovorí staviteľ.
„Na šarlatánov a jasnovidcov dnes nemám čas. Poď hore do veže. Ukážem ti niečo, čo môže mať niekedy v budúcnosti, aj keď nie zásadný, tak určite nejaký význam. Vopred mi však musíš sľúbiť, že o tom, čo uvidíš, nebudeš nikomu hovoriť.“
Staviteľ, vidiac výraz v doktorových očiach vie, že mu nemôže odporovať. Je prekvapený. Do doktorovej veže mlčania, ktorá nemá okná, sa ešte nikto nikdy nedostal. Prečo práve ja? Pýta sa staviteľ sám seba.
Idú. Úzke, točité schodisko, pavúčie siete, nízke dvere. Doktor ich nedočkavo otvára. Obraz, čo sa naskytne staviteľovým očiam, je priam hrôzostrašný. Päť bielych, pokusných potkanov na čiernej tabuli, ukrižovaných v tvare písmena X s rozpáranými bruchami. Ďalšie dva na masívnom mäsiarskom stole. Staviteľa Engliša zalieva vlna pocitov, ktoré zažil nedávno po prečítaní Horly od Guy de Maupassannta.
„Fuj, čo to zase stváraš? Chceš predbehnúť svoj tieň v čase, keď na oblohe slnka niet?“ – snaží sa zakryť svoje rozpaky staviteľ odľahčenou verziou myšlienky Zenóna z Kítia.
„Pomyselná hranica ľudského chápania možno napreduje, ale zároveň sa vracia k svojmu východziemu bodu,“ zahmlieva doktor Gruber a pokračuje: „Prišiel som na niečo, o čom sa zatiaľ nezmieňuje ani britská, ani nemecká lekárska spoločnosť, ani ich komory. Je to vplyv strachu na vnútorné orgány.“
„Vysvetli mi to po lopate,“ žiada staviteľ a doktor odpovedá: „Každé moje pokusné zviera som nechal 24 hodín po prebudení z éterickej narkózy zavesené na tabuli. Isto pociťovalo strach. A každé jedno pred pokusom zdravé, malo po pitve na žalúdku vredy. Neviem, či podobne reaguje aj ľudský organizmus, neviem, aký to má súvis, neviem, ako tento fenomén v budúcnosti nazvú. Jedno viem určite, neistota a strach sú malí, tichí zabijaci.“
Z prízemia počuť tlmený zvuk klavíra. Smutná vŕba, pôrodná babica, anjel znovuzrodenia hrá opäť Beethovena. Staviteľ Engliš má dosť ponurého prostredia veže mlčania, preto povie: „Poďme dolu. Tokajské a Nostrodamus už čakajú.“ Staviteľ nesúhlasne krúti hlavou. Chce odborne rozobrať problém vnútorností v spojitosti so strachom. Vidiac však odpor v očiach svojho najlepšieho kamaráta, zmĺkne a ide. Usádzajú sa do ratanových kresiel.
„O čo vlastne ide?“ pýta sa doktor.
„O prvú vetu z 23. Nostrodamovho proroctva. Citujem: Po prvej druhá príde....“
„Áno,“ preruší ho doktor, „ľudia zatiaľ nevedia, čo majú robiť. Ak sa nájde niekto, kto ukáže prstom na skutočného, alebo vymysleného nepriateľa, ľudia za ním pôjdu. Pôjdu, lebo sú ako tie Schopenhauerove dikobrazy. Keď im je zima, tak sa navzájom k sebe túlia, a pritom sa neustále zraňujú svojimi ostňami. Ostňami svojich zlých vlastností. Svojou pýchou. Východiska niet. Možno skutočne bude vojna, možno strašnejšia ako všetky predchádzajúce.“
„Nestraš ma, nebolo toho dosť?“ hovorí staviteľ. Na šesť dúškov vypije tri poháre tokajského. V hlave sa mu všetko pomieša. Ostne na múriku, biele potkany, Beethoven, Goyove hrôzy vojny... Radšej sa porúča. Aj replika ľudskej kostry v predsieni akoby sa uškŕňala. Tackavým krokom Degesových baletiek po prehýrenej noci, vychádza pred dom doktora Grubera. Iskry, valiace sa z komína pálenice pri Carpathii a hviezdy na tmavej oblohe vytvárajú spolu podivuhodný obraz sna a skutočnosti. Staviteľ Engliš si napráva svoj klobúk, ktorý mu skĺzne na nos. Len čierna dáma, jesenná noc s náušnicami z hviezd počúva jeho nesúvislý monológ. „To nemusím sledovať novinky z londýnskych lekárskych kruhov, aj tak im nerozumieme. Doktora Jekylla pána Hyda mám tu doma. V Prievidzi. Skutočného. Možno lepšieho, ako sú tí, čo majú na svoj výskum vytvorené podmienky. Možno nadanejšieho, než sú uznávané kapacity z univerzity vo Wittnbergu...“
•••
To, na čo kedysi prišiel doktor Gruber sa dnes nazýva stres. Nikto už nepochybuje o jeho zhubných účinkoch na človeka. Stal sa viac než súčasťou života. Svetu hu predstavil v celej svojej zákernosti Hans Selye vo svojich štyridsiatich knihách a 1700 odborných článkoch. Boj so stresom ešte nikdy nikto nevyhral. Je len na nás, ako sa postavíme k danej skutočnosti.
Autor: Marián Pos