Pár pív na začiatok
Keď sme nedávno zavítali do Koša, pristavil nás muž pracujúci na stavbe pri miešačke. „Pamätáte si na mňa?“ spýtal sa. Samozrejme, že sme si na neho spomenuli. Miloš Uhda, onedlho päťdesiatšesťročný muž, bol pred časom klientom resocializačného zariadenia Provital. Práve v ňom nám vyrozprával som životný príbeh. Neľahký, doslova zmáčaný alkoholom. Dobrý futbalista, neskôr tréner sa k nemu dostával postupne. Po víťaznom zápase bolo čo zapíjať, rovnako aj po prehranom. Pár pív prerástlo do závislosti. Keď sa spojila s jeho temperamentnou a výbušnou povahou, trpela aj jeho rodina. „Keď som bol opitý, bol som agresívny. Vyhrážal som sa synovi, že ho zabijem, rovnako aj celej rodine,...“ priznal pred rokom a pol pre naše noviny. Zároveň však prezentoval vôľu zmeniť sa. Predovšetkým kvôli rodine, ktorej toľko ublížil.
„Teraz už pracujem. No hlavne sa venujem mojej veľkej životnej vášni – futbalu. Trénujem mužov Koša,“ vysypal zo seba pri náhodnom stretnutí na ceste. Chceli sme vedieť viac. Dohodli sme si stretnutie a zavítali k nemu „domov“.
Dva domovy
Miloš Uhda, ako sám vraví, má dnes dva domovy. Jeden v okrese Topoľčany, kde žije jeho rodina a druhý v Koši. „Táto dedina mi prirástla k srdcu. Vďačím jej za veľa. Rozhodol som sa, že v nej zostanem žiť. Natrvalo.“ Nežije už v Provitale, ani v jednom z domov na polceste, ale v penzióne. Má v ňom izbu, so všetkým, čo potrebuje k životu, čo mu je milé. Poličku zdobia fotografie najbližšej rodiny, nechýba však ani snímka jeho futbalového tímu, ktorý vedie. V televízii „beží“, samozrejme, futbal.
„Naozaj chcem v Koši zostať. No nie sám. Manželka by o necelé dva roky mala ísť do dôchodku, potom by prišla za mnou, aby sme sa tu usadili. Deti sú už dospelé, rozhodovať sa budú samy,“ spokojne konštatuje Miloš a dodáva: „Zmenil som prostredie, a to mi pomáha. Nie som medzi ľuďmi, s ktorými by som sa opäť vrátil k alkoholu. Samozrejme, chuť sa občas objaví, no úspešne odolávam. V Koši všetci vedia, že som z Provitalu, poznajú moju minulosť. Prijímajú ma takého, aký som. Môžem pokojne povedať, že tu mám priateľom, ktorí mi pomáhajú a určitým spôsobom ma aj kontrolujú.“
Rodina je však pre neho na prvom mieste. S manželkou i deťmi každý večer telefonuje, je to už rituál, bez ktorého by si život nevedel predstaviť. Okrem toho sa často stretávajú. Pred časom bol s rodinou na vystúpení SĽUK-u, či na koncerte českého speváka Františka Nedvěda. „Najviac sa však teším do Prahy. V novembri, pár dní po mojich narodeninách budem so synom na kvalifikačnom futbalovom zápase Česko – Slovensko. Mohol som ísť už aj do Mníchova na zápas nemeckej ligy, no nešiel som. Je tam totiž známy pivný festival. Zvládol by som to, ale radšej sa takýmto príležitostiam vyhýbam. Verím však, že niekedy sa mi podarí zavítať na futbalové stretnutie niektorého veľkého európskeho klubu.“
Futbal prežíva naplno
Futbal je životnou vášňou Miloša Uhdu. Nemohol preto obísť ani ihrisko v Koši, kde sa v nedeľu hrávajú majstrovské zápasy. „Pri stretnutiach som sa vždy poriadne rozpálil, nahlas som poúčal futbalistov. Keď sa k tomu pridružili moje odborné skúsenosti s trénerstvom, stal som sa koučom košského tímu.“ Hráči, klub i fanúšikovia ho medzi seba prijali. Vedia o jeho minulosti. Sú zvyknutí, že po zápasoch si nepripije pivom, ale kofolou. „Podporujem svojich zverencov, keď si idú sadnúť po dueli na pivko. Sú predsa tím a musia byť súdržní. Keď si spolu sadneme, povieme si, čo bolo v zápase dobré, čo sme pokazili. Že väčšina popíja pivo a ja len kofolu, už všetci berú ako samozrejmosť.“
Miloš priznáva, že je búrlivák. Snaží sa však krotiť svoju chuť všetko a všetkých riadiť. Svoj temperament neskrýva ani počas futbalových zápasov. „Ej, veru to s chlapcami naplno prežívam. Nestalo sa však, že by ma kvôli tomu potrestal rozhodca,“ smeje sa energický tréner. Svojmu tímu verí, dúfa, že má potenciál na postup do vyššej súťaže. „Keď sa to však nepodarí, nič sa nestane. Podstatné bude, aby mali chlapci snahu byť čo najlepší. Vždy ma poteší, keď po zápase prídu fanúšikovia, potľapkajú nás po pleci a pochvália za predvedený výkon. To je najkrajšia odmena.“
Spokojný
Povznesením futbalu v dedine na vyššiu úroveň, chce Miloš Uhda poďakovať Košu za všetko, čo mu dal. Pre obec však pracoval aj pri budovaní bytoviek. „Tunajší ľudia mi veľmi pomohli, podržali. Zvlášť si vážim starostu Štefana Zavadinku. Zo začiatku sa zdalo, že si nebudeme rozumieť, no zistil som, že je to človek na správnom mieste. To, ako podporuje napríklad šport, je obdivuhodné.“
Oporu našiel aj v miestnom kňazovi. Do kostola však chodí hlavne preto, že verí v Boha. „Viera mi dodáva silu bojovať so všetkými prekážkami. Pomáhajú mi aj pravidelné stretnutia v klube abstinentov, kde sa otvorene rozprávame. Hlavne mladších vystríham, aby sa nevracali k svojim závislostiam, pretože stratia kus života, tak ako ja.“
Miloš Uhda vraví, že v súčasnosti je veľmi spokojný. Má oporu v rodine, pracuje, venuje sa futbalu, v Koši našiel oázu pokoja. „Mohol by som povedať, že som vyhral. No nevravím to. Už zajtra sa môžem potknúť. Budem rád, ak raz, keď zomriem, iní povedia, že som to zvládol...“
Autor: mak