„Prišli ste správne,“ vítala ma pri bráne usmiata pani. „Už vás čaká...“ Len čo ma pani Tatiana začula, ozvala sa. Z jednej izby do druhej prešla pomocou bielej paličky. Je totiž nevidiaca. „Mám pomocníčku, ktorá mi so všeličím pomôže,“ objasnila prítomnosť usmiatej pani. Uvedomil som si, že určite prišla aj kvôli mne, cudziemu človeku. Vôbec jej to nezazlievam. V dnešnej dobe, keď je zla a zákerností okolo nás neúrekom, bola jej opatrnosť namieste.
Pani Špecíková sa usadila do kresla, z ktorého pozerá, či skôr počúva televíziu. Spýtam sa jej, či mi prezradí svoj vek. „Nie je to žiadne tajomstvo, mám šesťdesiatjeden,“ odpovie a zamyslí sa. „Šesťdesiatka bola u mňa zlomovým rokom. Vtedy som úplne prestala vidieť. Mám v očiach už len svetlocit.“ So zrakom mala problémy už od detstva. Pigmentóza, to bola diagnóza, ktorú jej oznámili. „Lekári mi povedali, že pri nej môže človek oslepnúť v puberte, v Kristových rokoch, alebo v šesťdesiatke. Keď mi to oznámili, bola som nešťastná.“ Choroba u nej postupovala tým najpomalším spôsobom. Potvrdili sa slová lekárov a ona o zrak prišla v šesťdesiatke. „Ľahšie som sa s tým zmierila, keď to išlo postupne. Keby som prestala vidieť zo dňa na deň, bolo by to horšie.“
Plnohodnotný život
Napriek tomuto údelu vraví, že prežívala a prežíva plnohodnotný život. Do základnej školy chodila v Novákoch, strednú absolvovala v Prievidzi, v Bratislave úspešne zvládla štúdium prírodných vied na vysokej škole. „Vydala som sa na učiteľskú dráhu. Po roku 1968 nebolo jednoduché nájsť nejaké miesto v škole. Presne 1. apríla 1969 som nastúpila do Základnej školy v Novákoch. Po čase som učila v Nitrianskom Rudne, odtiaľ moje kroky smerovali na žarnovické gymnázium. Učila som geológiu a chémiu.“ Ďalšou, no žiaľ i poslednou učiteľskou zastávkou, bolo pre Tatianu Špecíkovú prievidzské gymnázium. „Najskôr som učila naplno, neskôr kvôli problémom so zrakom na polovičný úväzok. Videla som čoraz horšie a tak som musela odísť do invalidného dôchodku. Je to už dvadsaťjeden rokov...“
Nová situácia pani Špecíkovú nezlomila. S predpoveďou, že raz úplne oslepne, odišla do Levoče, kde absolvovala základný kurz pre nevidiacich. „Učila som sa predovšetkým samostatnosti, priestorovej orientácii. Naučila som sa tiež čítať bodové písmo.“ Nestačilo jej to však, rozhodla sa aj pre rekvalifikačný kurz. Kým z mladších nevidiacich sa stávali maséri, ona chcela byť telefonistkou. I keď kurz úspešne absolvovala, k práci sa nedostala, pretože postupne telefonistov vystriedali rôzne automaty.
Opäť učiteľka
„Pozrite sa, tu mám šlabikár,“ vstáva z kresla a po pamäti pristupuje k stolu. Ukazuje čisto biele papiere, na ktorých sú len dierky. „Braillove písmo som sa mala učiť čítať pravou rukou. Tak mi to vždy hovorili. No zistila som, že najlepšie ho viem ´čítať´ ukazovákom na ľavej ruke. Takže u každého je to individuálne, ktorý prst má citlivejší.“ Šlabikár s Braillovým písmom nemá pani Tatiana náhodou. Po rokoch sa vrátila k učiteľskému remeslu a snaží sa naučiť čítať takýmto spôsobom iných slabozrakých a nevidiach z okresu Prievidza. „V našej Únii nevidiacich a slabozrakých som im to navrhovala už dávnejšie. No akosi nikto nejavil o to záujem. Až teraz. Absolvovali sme spoločne jeden víkend v rekreačnom stredisku Púšť. Čosi sme sa naučili,“ povzdychne si a dodá: „Bolo to veru náročné. Niektorí sú už starší, ide im to ťažšie. Som však rada, že chcú pokračovať. Budeme sa naďalej stretávať a učiť.“
Nemyslí si, že pre nevidiacich a slabozrakých je málo kníh a časopisov na čítanie. „Vychádza ich niekoľko, každý si môže vybrať, predplatiť si ich. Nie je to až tak drahé. Odoberám napríklad ´Nový život´, ale aj časopis venovaný kultúre a literatúre či ekumenické periodikum vydávané v Braillovom písme.“
Stretnutia s ľuďmi pani Tatiane dodávajú silu. Neuzatvára sa vo svojom byte, chodí von, do kostola, nevyhýba sa kultúrnym a spoločenským podujatiam. Neprekážajú jej rôzne bariéry, ktoré pri tom ako nevidiaca musí prekonať? „Viete, že ani nie. Pokojne prekonám nerovnosti, vyvýšené chodníky. Skôr sa bojím ľudí, ich zlomyseľnosti. Neverím im,“ dodala.
Dedičná diagnóza
V živote našla Tatiana Špecíková oporu v Bohu, v priateľoch, s ktorými často telefonuje, ale aj v rodine. „Všetci okolo mňa vedeli, aký osud ma čaká. Maximálne mi pomáhali. Nikdy som sa nevydala, nezaložila som si rodinu. Práve kvôli ochoreniu. Pigmentóza je totiž geneticky prenosná. Aj ja som ju po komsi zdedila. Nechcem, aby ju raz mal aj niekto po mne. Viem totiž, čo všetko to obnáša...“ povzdychne si.
Smutne sa však nelúčime. Pani Tatiana, plná životného optimizmu ma pozýva, aby som sa prišiel pozrieť na jej žiakov, ktorých teraz učí Braillove písmo. „Ich sa spýtajte, ako sú so mnou spokojní. Som zvedavá, čo povedia,“ dodala na rozlúčku s úsmevom.
Autor: mak