Z muža opäť dieťa
Keď 2. marca Marek odchádzal do popoludňajšej zmeny, netušil, že domov sa vráti až po polroku. Pripomenul mu to aj jeho otec. „Veru som ho hneď vyhrešil, že či sa z poobednej šichty chodí domov až po polroku,“ smeje sa Igor Prostinák. Marek sa domov vrátil, no do bytu, v ktorom museli byť urobené viaceré stavebné úpravy. „Pohybovať sa môže len na vozíčku, preto sme museli upraviť vchod napríklad do kúpeľne či na toaletu. Zmenami prešla aj detská izba, do ktorej sme museli vtesnať veľkú polohovateľnú posteľ. Zostalo však dostatok miesta aj pre druhého syna Juraja.“
Chod domácnosti u Prostinákovcov sa po Marekovom ťažkom úraze zmenil. Kým bol v nemocnici či v kúpeľoch, bol s ním vždy jeden z rodičov. „Musím podotknúť, že v každom zdravotnom zariadení sme sa stretli s maximálnou ochotou a výbornou starostlivosťou. Či už lekárov alebo sestričiek. Niekoľkokrát nášho syna navštívil aj pán minister Kašický, pričom prisľúbil, že sa na neho príde pozrieť aj domov,“ hovorí Marekova mama Tatiana a zamyslí sa nad súčasnou situáciou u nich doma. „Zvykáme si, že máme doma opäť dieťa, o ktoré sa treba starať. Musíme k nemu v noci vstať, polohovať ho, prípadne prebaliť. Vyžaduje si celodennú opateru, preto nám pomáha aj opatrovateľka.“
Doma je len doma
Marek pri výbuchu utrpel ťažký úraz hlavy. Zasiahnutú mal predovšetkým ľavú stranu mozgu. Chýbajú mu bunky, ktoré riadia pohybové ústrojenstvo. Postihnutú má pravú stranu jeho tela, nie je však úplne meravá. „Bez problémov mu môžeme hýbať s pravou rukou, či nohou. Dokonca cíti, keď ho napríklad pošteklíme na podošve. Nedokáže však sám ovládať tieto končatiny. Bez pomoci si napríklad nesadne. Dokáže sa aj postaviť, ale bez opory neurobí ani krok. Ľavou rukou sa našťastie sám naje,“ približuje Marekove hendikepy jeho otec.
Tatiana Prostináková pripomína, že problémy má aj s vyjadrovaním. „Dokáže bez väčších problémov premýšľať, no myšlienky nevie premeniť na slová a vyriecť ich. Samozrejme, komunikujeme s ním, len je to ťažšie.“ Marek nám pokroky vo vyjadrovaní aj predviedol, keď sme sa ho spýtali, ako sa cíti po tak dlhom čase doma. „Dobre,“ povedal krátko a dodal: „Doma je len doma.“ Prostinákovci veria, že ich synovi sa postupne stratené bunky opäť vytvoria. Dovtedy sa budú snažiť syna učiť čítať a písať. Pravidelne sa o jeho telo stará aj rehabilitačná sestra a cvičiť, či skôr posilňovať môže s kladkami. Keď je pekné počasie môže ísť aj von na prechádzku, samozrejme na vozíčku. Prechádzky má rád, no s obľubou pozerá aj televíziu a čoskoro by sa opäť mohol zahrať aj hry na počítači. Tie by tiež mohli prispieť k zlepšeniu jeho motorických zručností.
Podpora aj od cudzích ľudí
Ani po úraze a pripútaní na lôžko Marek nestratil kamarátov. Niekoľkokrát ho navštívili v nemocnici, chodia za ním aj domov. Bol s nimi dokonca už aj vonku. „Sme im vďační za takúto podporu. Rovnako tak aj ostatným ľuďom, ktorí nás neustále povzbudzovali a povzbudzujú. Ozvala sa nám napríklad pani z Bratislavy, ktorá mala syna tiež po ťažkom úraze. Vravela nám, aby sme sa nevzdávali a verili, že bude všetko dobré. Neraz nás na ulici zastavia cudzí ľudia a keďže nás poznajú z médií, poprajú nám veľa šťastia, uistia nás, že nám držia palce. Samozrejme, v ťažkých chvíľach vždy pri nás stála naša rodina a priatelia,“ hovoria Prostinákovci o podpore, ktorá sa im dostávala.
Sú presvedčení, že ťažké obdobie zvládli aj preto, že život im neustále uštedroval rôzne rany. „Pred tromi rokmi mi zomrel brat, mal len 37 rokov,“ hovorí pani Tatiana a pokračuje: „Rodičov to vzalo natoľko, že sme sa museli o nich starať. Manžel má tiež zdravotné problémy, maróduje už veľmi dlho, ja som pred pár rokmi podstúpila operáciu chrbtice. Mladšiemu synovi Jurkovi zas diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín. V januári sa, našťastie, jeho stav stabilizoval. Jediným zdravým bol Marek. Prišiel nešťastný 2. marec a všetko je inak...“ Napriek týmto ranám osudu pán Igor skonštatuje: „Nech bolo akokoľvek, vždy sme žili spokojne a hlavne s humorom. Aj vo vážnych chvíľach sme dokázali vtipkovať. Marek je veľký humorista, dobrá nálada ho vôbec neopustila. Jednoducho veselá myseľ nám určite tiež pomáha.“
Kým pozostalí po obetiach výbuchu sa intenzívne snažia dopátrať pravdy, prečo došlo k tragédii, Prostinákovci sa tým príliš nezaoberajú. „Samozrejme, že sa o tom občas bavíme, no našu energiu sústreďujeme na Mareka. I keď by sme vedeli, prečo k výbuchu došlo, nášmu synovi to už zdravie nevráti.“
Keby...
Na osudný deň, keď došlo k výbuchu, si Marek vôbec nespomína. Dokonca nevie ani to, že vo Vojenskom opravárenskom podniku niekedy pracoval. Keď ho však prišli navštíviť kolegovia, poznal ich i keď netušil v akých súvislostiach.
„Vo Vojenskom opravárenskom podniku robím už štrnásť rokov, no nie vo výrobe, ale v administratíve,“ prekvapila nás pani Tatiana. V čase tragédie už bola doma. Keď zazneli výbuchy, uvedomila si, že sa niečo stalo v podniku. „Okamžite som si spomenula na Mareka. Neviem presne opísať tie vnútorné pocity, ktoré som mala. Tušila som, že sa mu niečo stalo, zároveň som však vedela, že žije...“
Zaujímavé je, že Marek v druhý marcový deň vôbec nemal nastúpiť do popoludňajšej zmeny. V jednej firme mu totiž zostavovali nový počítač, ktorý si chcel kúpiť. Mal si ísť preň. No pred obedom mu zavolali, že ho nestihnú pripraviť. Môže ísť teda pokojne do práce... Keby počítač vo firme pripravili včas... Keby... „Áno, dnes by bolo všetko inak. No minulosťou sa už nezaoberáme. Skôr pozeráme do budúcnosti a veríme, že Marekovi bude stále lepšie a lepšie...“
