Rodáčka z Kamenca pod Vtáčnikom žije takmer celý život v Zemianskych Kostoľanoch. Pracovala v Tatrách ako hotelová gazdiná. V tom čase mala veľa príležitostí na spoznávanie rôznych krajín, odvtedy je cestovanie jej vášňou. V práci mala na starosti chyžné a priznáva, že to nebola jednoduchá práca, často sa aj rozčúlila. No nakoniec vedela vždy všetko urovnať a bola spokojná. So svojím terajším manželom Miroslavom sa zoznámila pred štrnástimi rokmi v Bojniciach, kde bol na liečení. „Spoznali sme sa pri tanci, ktorý som mala vždy veľmi rada,“ spomína E. Gregorová. Aj keď jej to už zdravie veľmi nedovoľuje a pridáva sa k tomu aj pohodlnosť, občas si radi idú zatancovať a zaspomínať na staré časy. Neprekáža im, že sa brali v staršom veku. Sú spolu veľmi šťastní.
Šesť rokov neistoty
Manželia Gregorovci žili v spokojnosti a láske. Do cesty im však prišla zákerná choroba, ktorá ich spoločné šťastie narušila. Predtým, ako Eleónore v roku 2001 diagnostikovali rakovinu, absolvovala množstvo operácií a vyšetrení. Mala problémy s kostrčou, lekári nevedeli spočiatku zistiť príčiny. Až po čase prišli na to, že si ju, nevedno kedy, zlomila. Zároveň jej v tých miestach lokalizovali nádor. Po rozpoznaní choroby a odstránení nádoru Eleónora každý deň cestovala autobusom do Martina na rádioterapiu. Boli to ťažké časy, ale s podporou rodiny ich zvládla. Po absolvovaní nespočetných vyšetrení a terapií sa choroba odmlčala. Eleónora však nevyhrala. Po piatich rokoch relatívneho pokoja sa jej stav opäť zhoršil a musela prejsť na drastickejšiu liečbu: „Začala som absolvovať chemoterapiu a brala som silné lieky, ktoré mi spôsobovali množstvo problémov. Nedávno ma preto hospitalizovali v nemocnici.“
Práve v nemocnici nastal pozitívny zlom. Ošetrujúca lekárka ukončila liečbu chemoterapiou. Výsledky vyšetrení dokazovali zlepšenie zdravotného stavu, E. Gregorová sa podľa všetkého choroby zbavila. Aj keď je možné, že situácia je dočasná, verí, že je z najhoršieho vonku. Na svoj stav sa pozerá triezvo, ale je optimistická a verí, že sa úplne a nadobro uzdraví.
Podstatná je viera
Eleónora tvrdí, že pri prekonávaní ťažkostí jej najviac pomáhala rodina, viera v Boha a odhodlanie nevzdať sa. Aj keď počas choroby trpela veľkými bolesťami, vždy sa s nimi snažila vysporiadať po svojom a ako sama hovorí, obetovala ich pre Boha. Viera ju sprevádza po celý život, po prepuknutí rakoviny sa ešte viac prehĺbila. Eleónora je presvedčená, že všetko, čo sa nám stane, je božia vôľa a svoju chorobu berie ako trest za hriechy, ktoré spáchala. Preto ju akceptovala, nikdy sa neľutovala, lebo verila, že keď bude trest dostatočný, choroba pominie. Práve viera v Boha a v svoje schopnosti ju držala celý čas pri živote: „Keď pevne veríte v nápravu stavu, ste optimistickí a nevzdávate sa, vplýva to aj na telesný stav a je to obrovský krok k úspechu.“ Ani raz počas šiestich rokov nepomyslela na smrť. „Aj keď som o závažnosti svojho ochorenia vedela, nezapodievala som sa s tým, lebo to ochromuje myseľ aj zdravie. Mám pevnú vôľu a neustále som myslela na to, že sa to určite zlepší. Bola som odhodlaná nad chorobou zvíťaziť, ani raz som nezapochybovala. Človek musí veriť, že v sebe má silu zdolať všetko a nevzdávať sa.“
Rodina jej bola oporou
„Boli to ťažké chvíle. Manželkinu chorobu som niesol zle, hlavne, keď bola v nemocnici. Snažil som sa ju preto odbremeniť od povinností, varil som, staral som sa o chorého svokra, kým ešte žil, obriadil som domácnosť. Veľmi nám pomáhali aj deti. Odkedy som sa dozvedel, že manželka je z najhoršieho vonku, je mi lepšie na srdci,“ vysvetľuje Miroslav Gregor a dodáva: „Keď má partner takéto problémy, ten druhý to s ním vždy prežíva. Sú ľudia, ktorí si povedia, že aj tak raz musíme všetci zomrieť, rezignujú a prijmú osud svojho najbližšieho. Nesúhlasím s takýmto postojom. Tam, kde je zhoda, ako v našom prípade, ľudia bojujú spoločne a nikdy sa nevzdajú.“ Eleónora manželove slová potvrdila a zdôraznila, koľko síl jej dodávala láskyplná starostlivosť muža a detí.
Neplánuje, ale túži
Medzi najväčšie lásky E. Gregorovej patrilo cestovanie. Ako sama tvrdí, zahraničie ju už neláka, videla za svoj život dosť. Stále sa však venuje turistike, ktorú má tiež veľmi rada: „Pobehala som celé Tatry a až pred nedávnom som sa dostala na Vtáčnik, ktorý mám doslova pod nosom.“ Venuje sa aj spevu, je členkou miestneho zboru, s ktorým onedlho vystúpi v Bystričanoch, na čo sa veľmi teší. Priznáva, že nemá žiadne predsavzatia do budúcnosti: „Nič neplánujem. Beriem život tak, ako príde. Chcela by som však, aby boli moji blízki spokojní a zdraví. V kútiku duše veľmi túžim po pokojnej starobe. Inak som šťastná. Mám milujúcu rodinu, zatiaľ som zdravá, nechýba mi nič“
Ostatným ľuďom, ktorých stretol podobný osud, ako ju, by chcela odkázať, aby predovšetkým neklesali na duchu: „Musia veriť v záchranu. To je základ. Nemám na mysli len vieru v Boha, ale aj vieru v seba, v silu svojho tela. Podstatné je pozitívne myslenie. Keď sa chorý nevzdá a zabojuje, určite sa to niekde odzrkadlí.“
Autor: jar