26-ročná Prievidžanka, vyštudovala kulturológiu v Bratislave. Tá jej dala teoretické základy a vedomosti z oblasti umenia a kultúry. Získala široký rozhľad a rozhodla sa pôsobiť v odbore. Po škole robila v galérii Priestor projektovú manažérku, potom rok pracovala v divadle Aréna. Plánovala predstavenia, dianie v divadle, zastupovala dramaturgičku. Priznáva, že nešlo o kreatívnu prácu, pretože pôsobenie v tzv. kamennom divadle, ktoré je pod správou štátu, obnáša rôzne obmedzenia a povinnosti voči divákom. Najdôležitejšou podmienkou je divácka úspešnosť. Hry sú zväčša určené pre masové publikum, nie len pre vyhranenú skupinu ľudí. Preto sa umelci nemohli naplno realizovať a experimentovať, čo ju uistilo v presvedčení, že tadiaľto jej cesta nevedie. Rutina ju nikdy nelákala.
Za svojím snom do Prievidze
Slávka Daubnerová vytvorila svoju prvú hru Requiem pre pána B. v osemnástich rokoch. Odvtedy ju okrem hrania lákala aj réžia, chcela sa osamostatniť. Po pôsobení v Aréne sa rozhodla založiť divadlo P. A. T. Aj keď vzniklo v Bratislave, Slávka sa presťahovala do rodnej Prievidze, kde chcela divadlo postaviť na nohy a vytvoriť vlastný repertoár. Z hlavného mesta odišla, lebo je „veľmi rýchle a je v ňom veľa rušivých elementov. Musela by som mať aj inú prácu, aby som sa uživila a mám tam veľa priateľov. Do Prievidze som sa vrátila po siedmich rokoch, takmer nikoho tu nepoznám, sú tu teda v tomto smere dobré podmienky na realizáciu a sústredenie sa.“ Živiť nezávislé divadlo vôbec nie je jednoduché. Slávka je PR manažérkou, producentkou, režisérkou, herečkou, robí úplne všetko. Aj napriek tomu ju to ešte neomrzelo, divadlo miluje a nemieni sa ho vzdať.
Vždy ju zaujímalo výtvarné umenie, čo sa prejavilo aj vo vizuálnom koncepte jej hier. Na tomto princípe je postavené i najnovšie predstavenie Cely, ktorého prievidzská premiéra sa konala v septembri 2006. Po roku pripravuje reprízu v priestoroch MsKS v Bojniciach.
Štyridsať minút „v cele“
S. Daubnerová v predstavení Cely nielen stvárňuje jedinú postavu, ale napísala k hre scenár a režírovala ju. „Na Celách bola ťažká práca, text predstavenia a celková koncepcia vznikala asi pol roka,“ vysvetľuje. Od začiatku vedela, že to má byť koncept pre jedného herca so ženským motívom. „Námet ovplyvnili aj moje pocity, sklamanie v ľuďoch, osamelosť, odcudzenie a odchod do Prievidze, v ktorej som nežila sedem rokov. Aj napriek tomu nie je hra o mne. Pracovala som s textami francúzskej výtvarníčky Louise Burgeois, použila jej denníky, zápisky a vychádzala som z jej výtvarných diel, ktoré ma inšpirovali. Nie je to autobiografia, spolu s dramaturgom a spoluautorom výtvarného konceptu Eduradom Kudláčom sme sa snažili vytvoriť všeobecný model ženy, ktorá v sebe rieši vzťah k minulosti a jej zásah do prítomnosti.“ Štyridsaťminútové predstavenie naznačuje problémy spôsobené traumou z minulosti, osamelosť, neschopnosť komunikovať s vonkajším svetom, emocionálnu bolesť. Názov je citátom diela francúzskej sochárky. Tá vytvorila sériu objektov predstavujúcich cely alebo bunky, v ktorých sa odohrávajú rôzne intímne deje, odrážajúce autorkine traumy z minulosti. Na podobnom princípe má Slávka Daubnerová postavenú svoju scénu, v ktorej deje rozohráva v priestore, vytvára tvary a vyjadruje svoje city. „Je to pre mňa niečo zásadné a intímne.“
Samota je náročná
„Táto hra je určená všetkým, ale predstavenie je náročné na vnímanie. Nie vždy ho diváci pochopia, ale prekvapivo dostávam spätné väzby od ľudí, od ktorých by som to nečakala. Hra nie je založená na herectve ani deji či zápletke, ide o intímnu výpoveď herečky. Každý divák si v nej nájde niečo iné, vlastné a pre seba charakteristické,“ približuje Cely autorka. Rozhodne nejde o komerčnú hru, predstavuje skôr nezávislé divadelníctvo a subjektívnu prácu režisérky a herečky.
Monodráma je druh divadelnej hry, v ktorej hrá len jeden herec. „Je to veľmi náročné,“ priznáva Slávka a dodáva: „Na javisku ste sami, nemáte sa o koho oprieť. Náročné je aj to, že nejde o hranie v pravom slova zmysle, ale hlavným cieľom je maximálne prirodzený a uvoľnený prejav, ktorý si vyžaduje obrovskú koncentráciu a odstup. Aj napriek tomu som sa vydala touto cestou, lebo monodráma ma láka ako forma.“ Potvrdila to aj jej ďalšia hra Hamletmachine. Je to audiovizuálne inscenovanie textu jedného z najznámejších nemeckých dramatikov 20. storočia Heinera Müllera. Využíva v ňom nové médiá, projekciu toho čo sa reálne odohráva na scéne.
Slávka v súčasnosti pripravuje predstavenie Polylogue, v ktorom by si s ňou mal zahrať minimálne jeden ďalší herec. „Rada by som posunula javiskovú formu do inej roviny. Mám v hlave predbežný koncept, ale nejde o nič konkrétne.“ Zatiaľ si však diváci môžu pozrieť reprízu Ciel a predstavenia Hamletmachine, ktoré sú naplánované na september tohto roka.
