Narodil sa v roku 1919 v Cigli ako najmladší z deviatich súrodencov. V roku 1944 nastúpil do Hornonitrianskej partizánskej brigády, ktorá mala za úlohu zabrániť Nemcom obsadiť hornú Nitru. Po potlačení Povstania nastalo horlivé pátranie po povstalcoch. Pred špehmi sa najskôr ukrýval u brata v Cigli, neskôr v Prievidzi u známeho, ktorý mal fabriku na výrobu malinoviek. Tam pracoval a býval, až pokiaľ si po neho neprišli dvaja Handlovčania spolupracujúci s Nemcami. „Odviedli ma do budovy obsadenej gestapom, kde ma týždeň vypočúvali a fyzicky týrali,“ spomína Š. Svitok. Keď nechcel prezradiť mená ďalších povstalcov, eskortovali ho do nitrianskej krajskej väznice, odkiaľ ho s ďalšími väzňami previezli do koncentračného tábora Mauthausen. Tam ich prebrali zamestnanci tábora a vojaci SS, obliekli im väzenské šaty, dreváky a nahnali ich do barakov. Vtedy 26-ročný Š. Svitok spomína: „Režim bol veľmi ostrý. Každé ráno sme vstávali o piatej, trikrát denne sme sa hlásili pod číslom, ktoré nám pridelili, strava bola neznesiteľná. V noci boli baraky strážené, akýkoľvek pohyb mimo nich bol nemožný.“ 14. marca 1945 bola časť väzňov, medzi nimi aj Štefan Svitok, prevezená do Dachau. Pracovali tam na výstavbe letiska neďaleko Mníchova. Na toto obdobie má najhoršie spomienky. Väzni sa už nebáli len Nemcov, ale aj spojencov, ktorí stále častejšie tábor bombardovali. „V Dachau som videl niečo, na čo do smrti nezabudnem. Po skončení náletu sme sa vracali na pracovisko. Jeden Poliak musel odbehnúť na malú potrebu. Esesáci ho nahnali späť do kordónu, kričali na neho, že chcel ujsť a pre výstrahu ho pred našimi očami zastrelili.“ V Dachau dostal Š. Svitok škvrnitý týfus a dyzentériu a bez pomoci lekára Blaha z Prahy by sa vraj oslobodenia nedožil. To prišlo 29. apríla 1945, „kedy som sa druhýkrát narodil. Nikdy na ten šťastný deň nezabudnem. Stále mám pred očami, ako americký tank narazil do brány tábora, ktorá sa rozletela a Nemci sa pomaly vzdávali. Nechceli sme veriť vlastným očiam, plakali sme od šťastia,“ spomína Š. Svitok.
Po oslobodení ich nejaký čas držali v Plzni, kde sa o nich starali lekári. „Vážil som neuveriteľných 35 kilogramov. Aj keď sme mali dostatok jedla, lekári nás upozorňovali, aby sme jedli pomaly a v malých množstvách. Pokušenie však bolo silné a niektorí ľudia tam umreli na následky prejedania.“ Cesta domov bola strastiplná a sklamanie o to väčšie, že Štefan Svitok po príchode do Cigľa zistil, že ho doma nečakajú. Nikto zrejme nedúfal, že sa vráti. Keď napokon stretol súrodencov, nespoznali ho. Bol však šťastný, že je doma a vďaka výdatnej strave a starostlivosti rodiny sa rýchlo zotavil.
Na obdobie od 11. januára do 29. apríla 1945 má Š. Svitok bolestivé spomienky. Ako sám tvrdí, „v živote by mi nenapadlo, že sa dožijem tak vysokého veku a spokojnej staroby“. Aj keď mu už zdravie neslúži najlepšie, teší sa na každý nový deň, radosť mu robia deti, vnuci a ročný pravnúčik. „Aj keď som už štyridsať rokov Prievidžan, vždy sa najviac teším na chvíle, ktoré strávim s rodinou v našej malej záhradke v rodnom Cigli.“
Autor: jar
