Priechod pre chodcov na Ulici Ľ. Ondrejova v Prievidzi je zároveň spomaľovačom. Nie raz sa stalo mne, ale i mnohým ďalším chodcom, že auto v jednom prúde spomalilo, dávalo prednosť, no z druhého sa vyrútil bezohľadný štvorkolesový tátoš. Doposiaľ sa, našťastie, nič vážne nestalo. Duchaplní chodci, či lepšie povedané chodci poznajúci maniere niektorých vodičov, rátajú i s takouto alternatívou. Ale keď vám dá prednosť vodič nákladného auta, rukou naznačí, že môžete pokojne prejsť cez cestu a v okamihu, keď opúšťate jeho tieň sa vyrúti v rýchlosti, ktorá vonkoncom nezodpovedá tej predpísanej, na vás čierny „mustang“ a ledva stihnete uskočiť, na okamih zmeraviete. Evidenčné číslo auta a jeho továrenskú značku si vonkoncom nevšimnete. Zostanete stáť, sekundy sa vám zdajú večnosťou. Pozriete na galantného vodiča, vidíte ako mu „padla sánka“ nad počínaním jeho tiežkolegu na ceste, a v plnej nahote si uvedomíte bezohľadnosť, ktorá panuje na našich cestách. Nezáleží či v okresnom meste, alebo na vidieku.
Je akýmsi nepísaným pravidlom, že šoféri nadávajú na chodcov a tí nezostávajú nič dlžní silnejším protivníkom. Je pochopiteľné, že stúpne adrenalín tým, ktorí sedia za volantom áut a pred nimi sa posúvajú peší doslova slimačím tempom, či keď sa dvojica dôchodcov vyberie krížom cez cestu mimo vyznačeného priechodu, alebo keď im chodci znenazdania vkročia do jazdnej dráhy a musia dupnúť na brzdu. Je pochopiteľné, keď peší šomrú, že ich auto ošpliecha po daždi spŕškou z kaluže, ale je nanajvýš namieste, keď sa rozčertia nad bezohľadnosťou hraničiacou s hazardom, keď ani tam, kde podľa zákona majú prejsť cez vozovku bezpečne sa to nedeje.
Nie, nehádžem všetkých chodcov ani vodičov do jedného vreca. No žiaľ, ten čierny „mustang“, ktorý sa vyrútil v stredu podvečer (azda si myslel, že jazdí po prérii či v nekonečnej púšti) spoza nákladného auta, dávajúceho prednosť (tak ako mu káže litera zákona) chodcovi, ma utvrdil v tom, že bezohľadnosť panuje na našich cestách. A koniec koncov nielen na nich. Stačí sa pozrieť okolo seba...
Autor: vká