už čo, aspoň raz to bude bez nadávok a školenia. Na druhý deň som našiel v schránke list. Stálo v ňom: „Uniesli sme Vašu ženu, ak ju chcete naspäť živú, zaplaťte dvestotisíc. Inak ju neuvidíte.“
V prvom momente som sa chcel rozbehnúť do banky a vybaviť si pôžičku. No potom som si povedal, že si to musím všetko dobre uvážiť. Napokon, malá dovolenka bez nej mi nemôže uškodiť. Počkám dva-tri dni a potom uvidím. Na tretí deň zazvonil telefón, v ktorom mi neznámy hlas oznámil, že stačí aj stotisíc a vrátia mi ju. Keď som vyčkával, o ďalšie dva dni mi únoscovia ponúkli opäť zľavu, ale ja som si už bez mojej starej zvykol a vôbec mi nechýbala. Preto som im odpovedal, že nech si ju len nechajú, keď si ju uniesli. Po týždni hlas v telefóne urgentne žiadal, aby som si pre ňu konečne prišiel a stačí aj nejakých desaťtisíc, nech sa im vrátia náklady a bude moja.
„Nechcem ju ani zadarmo! Som šťastný, že ju nevidím,“ trval som na svojom.
Na to sa neznámy mužský hlas v telefóne prosebným hlasom na pokraji plaču dožadoval jej odsunu: „Prosíme vás, príďte si po ňu, dáme vám stotisíc, ak si ju prevezmete čím skôr.“
Nuž, stotisíc, to nie je na zahodenie, ale pokoj v dome sa nedá zaplatiť ničím. A tak dúfajúc, že im dávam takú podmienku, ktorú nebudú schopní splniť, hovorím: „Ak dostanem na ruku pol milióna, prídem si po ňu.“
„Výborne, dohodnuté, len si ju čím skôr odveďte!“
Keď som preberal kufrík s peniazmi, mal som pri srdci hrejivý pocit. Ten však postupne klesal pod bod mrazu, keď som uvidel v aute sedieť moju drahú a vedľa nej svokru.
„To je zasa naša podmienka, za tú cenu si musíte zobrať obidve.“ A po únoscoch zostala len čiara.
