žijú ľudia, ktorí sú ochotní nezištne pomáhať.
Anton Pastierik pracoval ako hájnik pre miestny urbár. V osudný deň bol v službe poslednýkrát. Počas ťažby dreva v Láskach, miestnej časti Lehoty pod Vtáčnikom, pomáhal z jamísk vyťahovať spílené stromy a v práci sa zdržal do neskorého popoludnia. Už počas dňa sa zdal spolupracovníkom zvláštny, mali pocit, že je podgurážený alkoholom. Súdili tak podľa nekoordinovaných pohybov a netypického správania. Nikdy podobne nereagoval a ľudia si to nevedeli vysvetliť. Vtedy ešte nikto netušil, že Anton Pastierik prekonáva mozgovú mŕtvicu.
Šťastie v nešťastí
Cestou domov sa jeho stav natoľko zhoršil, že prestal vnímať okolie a ostal stáť pri rampe ohraničujúcej les. V tom istom čase išiel okolo Štefan Karak zo Zemianskych Kostolian, ktorý tadiaľ pravidelne beháva. Cestou uvidel potácajúceho sa človeka, ktorého nepoznal. Nezdal sa mu byť v poriadku, preto sa pri ňom zastavil. Pokúšal sa zistiť, aký má Pastierik problém a či niečo nepotrebuje. Lesníkova reakcia bola neurčitá. Akoby chcel niečo povedať, ale jeho slová nedávali zmysel. „Nesúvislo spájal hlásky do nezrozumiteľných zvukov, vôbec som nepochopil, čo chce,“ dopĺňa Š. Karak. V tej chvíli si spomenul na príznaky svojej matky, ktorá umrela práve na mozgovú mŕtvicu. Usúdil, že môže ísť o podobný prípad a rozhodol sa konať. Neodvážil sa použiť lesníkove terénne auto, radšej šiel pre pomoc pešo. Bežal do sedem kilometrov vzdialenej chaty, kde upozornil pracovníkov na muža v lese, ktorý potrebuje lekárske ošetrenie. To že túto trasu zabehol za necelých tridsať minút potvrdilo, že sa skutočne veľmi usiloval o lesníkovu záchranu. „Keď som dobehol k chate, bol som zničený a unavený. Požiadal som preto pána Huberta Harmádyho z lesnej správy, aby išiel po lesníka autom. Cestu hore by som už asi nezvládol,“ s úsmevom dodáva Š. Karak.
Rozhodovali okamihy
Najväčšiu obavu mal z toho, aby lesník čakanie vydržal alebo niekam neodišiel. Jeho reakcia sa nedala predvídať. Šťastím bolo, že sa ho podarilo včas dopraviť do chaty a následne do nemocnice. Na druhý deň sa zaujímal o pacientov zdravotný stav. Od ošetrujúceho lekára sa dozvedel, že je vážny a ak by ho včas nepriviezli, pravdepodobne by mŕtvicu neprežil. V prípade, že by si ho Š. Karak nevšimol, chorému hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo. Nielen jeho zdravotný stav, ale aj pohyb medveďov v lese predstavoval obrovské riziko.
Udalosť sa stala 18. apríla a nikto z rodiny lesníka Štefana Karaka nekontaktoval. On však odhodlane tvrdí: „Nemrzí ma to. Vôbec. Nečakám žiadnu prehnanú pozornosť, ani vďaku. Urobil som to nezištne. Myslím, že každý človek na mojom mieste by sa zachoval rovnako.“ Predseda urbáru Viliam Šimko má však iný názor: „Bol to humánny a obetavý čin, ktorý sa dnes už len tak nevidí. Ľudia pomaly zabudli na pomoc iným. Práve preto chcem pánovi Karakovi v mene svojom aj v mene celého pracovného kolektívu poďakovať.“ Záchranca však skromne vyzdvihuje zásluhy všetkých ostatných, ktorí pomáhali zachrániť ľudský život.
